Za svoje teórie opisujúce príčiny a mechanizmus globalizácie získal v roku 2008 Nobelovu cenu za ekonómiu. Počas svojej dlhoročnej kariéry pôsobil na mnohých popredných svetových univerzitách vrátane Princetonu, Berkeley, Stanfordu či London School of Economics. Jeho pravidelné stĺpčeky v denníku New York Times si získali priazeň miliónov čitateľov.

Americký ekonóm Paul Krugman sa zaraďuje medzi najvýznamnejších stúpencov novej keynesiánskej ekonómie. „Jeho najdôležitejšou prácou, za ktorú dostal Nobelovu cenu, je analýza obchodných vzorcov a lokalizácie ekonomickej aktivity naprieč štátmi po celom svete. Tieto jeho štúdie vysvetľujú vzorce medzinárodného obchodu a geografické prerozdeľovanie ekonomickej aktivity. Pomáha si pritom skúmaním spotrebiteľských preferencií rôznych statkov a služieb, ako aj ich vplyvu na jednotlivé ekonomiky,“ hovorí pre HN David Bohuněk, expert českej spoločnosti Comsense analytics.

V centre teórie sú mestá
Krugman vo svojej práci, za ktorú dostal prestížnu Nobelovu cenu, spopularizoval pojem nová ekonomická geografia. V tradičných učebniciach ekonómie či zemepisu sme pod ekonomickou geografiou našli informácie, kde sa ťaží najviac kobaltu, ktorá krajina vyrába najväčšie množstvo mikroprocesorov do počítačov či vyváža najvyššie objemy banánov. Chýbalo pritom vysvetlenie, prečo sa niektoré produkcie koncentrujú práve v konkrétnych oblastiach.

A presne toto Krugman zmenil. Jeho ekonomická geografia dokáže zdôvodniť, prečo sa niektoré krajiny vyvíjali rýchlejšie než iné a prečo vlastne prebieha ekonomická globalizácia. „Tá nie je výsledkom sprisahania mocných šéfov nadnárodných korporácií, ale objektívnych ekonomických síl. Inak povedané, globalizácia sa deje preto, lebo ju ľudia chcú, aj keď sa často sťažujú na jej dôsledky,“ napísal pred časom o Krugmanovej práci český ekonóm Pavel Kohout.

Jadro Krugmanovej teórie o novej ekonomickej geografii tvoria mestá. Základná myšlienka je jednoduchá – firmy chcú byť blízko zákazníkov a ľudia chcú zase bývať blízko svojho zamestnávateľa. A sú rovnako zamestnancami, ako aj zákazníkmi. „Je tu teda jasná tendencia k približovaniu firiem a ľudí. K tomu pridajme úspory z rozsahu – namiesto vytvorenia miliónov malých tovární je lepšie vytvoriť niekoľko veľkých podnikov,“ cituje agentúra Bloomberg prácu ekonóma Noaha Smitha o Krugmanovej teórii.

Výsledkom je kumulatívny efekt, keď firmy stavajú svoje prevádzky neďaleko ľudí. Tí sa zase presúvajú tam, kde sú firmy. Vznikajú mestá a tie rastú. Nemôžu však rásť neobmedzene, pretože ich musia zásobovať polia, lúky, bane a lesy.

V tomto bode sa podľa Smitha stáva Krugmanova teória mimoriadne zajímavou. „Mestá neustále rastú, ekonomika bohatne. Potom však existujúce mestá narazia na kritickú hranicu a nastáva čas na vytvorenie nového mesta. S rastom ekonomiky se teda vytvorí niekoľko veľkých miest.“

Iba málokedy by podľa tejto myšlienky malo vzniknúť mesto, ktoré leží medzi dvoma existujúcimi mestami. Tie už totiž medzi sebou obchodujú a nepotrebujú žiadneho nováčika.

A tu táto teória získava punc všeobecne platného pravidla. Môžeme si totiž predstaviť, že namiesto miest hovoríme o krajinách. Rozdiel spočíva v tom, že ľudia sa nemôžu medzi jednotlivými štátmi presúvať tak ľahko ako medzi mestami. V prípade kapitálu a tovaru je to však rovnaké.

Industrializácia je ako vírus
Industrializácia je v podstate to isté ako urbanizácia, len na úrovni celej krajiny. A rozširuje sa ako vírus medzi ľudskými jedincami – začne v jednej krajine, preskočí do inej a začne sa šíriť ďalej a ďalej. „Spomeňme si na to, ako prebiehala industrializácia vo Veľkej Británii a potom sa rozšírila do Francúzska a Spojených štátov, Nemecka a nakonec do Japonska a Južnej Kórey. Zakaždým, keď k tomu došlo, nebol to postupný vývoj, ale skok,“ dodáva vo svojej analýze Krugmanovej teórie Noah Smith.

S postupujúcim časom sa zvyšuje počet krajín, ktoré môžu poskytovať kapitál. Industrializácia potom prebieha ešte rýchlejšie.

Celý proces má však jednu chybičku krásy. Fakt, že industrializácia nie je postupný proces, spôsobuje to, že kým jedna krajina smeruje prudko nahor, v inej nastávan spomalenie a útlm.

Inak povedané, priemyselný pokrok v Nemecku a Spojených štátoch na začiatku 20. storočia mohol vyvolať prechodné spomalenie vo Veľkej Británii a Francúzsku. A prudký rast Číny mohol zase negatívne zasiahnuť Japonsko, Spojené štáty, Južnú Kóreu a Európu.

Nakoniec Krugmanova teória môže vysvetľovať aj to, prečo už dlhšiu dobu rýchlo rastú príjmy najbohatších ľudí vo vyspelých ekonomikách a stredné triedy v rozvíjajúcích sa krajinách, zatiaľ čo stredná trieda vo vyspelých štátoch trpí na nízky rast príjmov.

Trumpova brzda globalizácie
Krugmanova teória teda vlastne hovorí, že industrializácia sa nakonec rozšíri do všetkých krajín sveta a globalizácia bude sláviť definitívne víťazstvo. Stačí si na to len počkať. Zároveň to však bude trvať veľmi dlho. A hoci daná krajina bude na všetko pripravená, bude musieť byť dostatočne trpezlivá, kým na ňu príde rad.

Paul Krugman zároveň zdôrazňuje, že globalizácia bude opakovane spomaľovať rast príjmov vo vyspelých krajinách. To by mohlo viesť k periodicky sa opakujúcim vlnám protekcionizmu, ktorý bude globalizáciu zase brzdiť. Čerstvý príklad vidíme teraz v Spojených štátoch. Prezident Donald Trump zaviedol po svojom januárovom nástupe do Bieleho domu viacero ochranárskych opatrení, ktoré globalizácii rozhodne nepomôžu. Stopol či obmedzil napríklad niektoré dohody o voľnom obchode a dal jasne najavo, že americká ekonomika bude mať v jeho politike absolútnu prednosť.

Pozitívne je však podľa ekonómov to, že s finišujúcou industrializáciou v Číne sa môže rast vyspelých ekonomík opäť zdvihnúť.

O čom je Krugmanova teória
– jeho ekonomická geografia zdôvodňuje, prečo sa niektoré krajiny vyvíjajú rýchlejšie než iné
– vysvetľuje, prečo prebieha ekonomická globalizácia.
– tvrdí, že industrializácia sa nakonec rozšíri do všetkých krajín sveta
– pripomína, že firmy chcú byť blízko zákazníkov a ľudia chcú zase bývať blízko zamestnávateľa