Vesmír je taký obrovský, že si jeho veľkosť v podstate ani nedokážeme predstaviť. Z nášho pohľadu sa však môže zdať, že Zem je uprostred všetkého. Existuje však vôbec nejaký stred vesmíru? A ak sa všetko začalo Veľkým treskom, odkiaľ prišiel a kam smeruje?
Portál Space píše, že ak chceme nájsť odpovede na tieto otázky, musíme sa vrátiť približne 100 rokov dozadu. V 20. rokoch 20. storočia astronóm Edwin Hubble urobil dva úžasné objavy - začiatkom desaťročia zistil, že „ostrovné vesmíry“, teraz známe ako galaxie, sú od nás veľmi vzdialené; neskôr prišiel na to, že v priemere sa nám všetky vzďaľujú.
Našťastie na to všetko už existovalo praktické teoretické vysvetlenie. Einsteinova teória všeobecnej relativity predpovedala, že vesmír je dynamický – buď sa rozpína alebo zmršťuje. To v tom čase kontrastovalo s prevládajúcim názorom, že vesmír bol dokonale statický.
A tak bolo na kvartete vedcov pracujúcich polonezávisle, aby vzali Einsteinove rovnice za slovo a vyvinuli to, čo je dnes známe ako Friedmann-Lemaitre-Robertson-Walkerova metrika - základ modernej kozmológie. Riešenie rovnice nám hovorí, že žijeme v rozpínajúcom sa vesmíre.
V priemere sa všetky galaxie vzďaľujú od všetkých ostatných galaxií a už dávno bola všetka hmota vo vesmíre stlačená do nekonečne malého bodu známeho ako singularita – Veľký tresk. Kde teda došlo k Veľkému tresku?
Neexistuje žiadne centrum
Určite by to bol skutočný stred vesmíru. Žiaľ, realita, ktorú sme o vesmíre odhalili prostredníctvom modernej vedy, sa nedá ľahko vysvetliť, dokonca ani nie je možné si ju predstaviť. Je to preto, že neexistuje stred vesmíru. Neexistuje ani jeho hranica. Kozmos sa nerozširuje odnikiaľ a nerozširuje sa do ničoho.
Vesmír sú podľa definície všetky veci, ktoré kedy môžu byť. Hranice sú veci, ktoré oddeľujú jeden región od druhého. Ale ak sa vesmír skladá zo všetkých oblastí, nemôže existovať žiadna hranica. To znamená, že vesmír môže byť nekonečne veľký a preto nie je možné ukázať na stred nekonečného priestoru.
Ďalšou možnosťou je, že vesmír je skutočne konečný. To by však znamenalo, že vo veľmi rozsiahlych mierkach – oveľa väčších, než aké môžeme pozorovať – sa kozmos zakrivuje späť na seba. To však tiež znamená, že nemá stred.
Prirovnať to môžeme k našej planéte. Aj keď vieme ukázať na stred trojrozmernej planéty – je to roztavený kúsok v jadre. Skús však ukázať na stred zemského povrchu ako na mape. Mohlo by to byť 0-0 zemepisnej šírky a dĺžky; mohlo by to byť na póloch; môže to byť u tvojej starej mamy. Akýkoľvek bod je rovnako dobrý ako ktorýkoľvek iný.
To znamená, že Veľký tresk sa odohral všade v celom vesmíre súčasne - stalo sa to v miestnosti, v ktorej sedíš, a stalo sa to v najvzdialenejšej galaxii, ktorú môžeme vidieť. Veľký tresk nebol bodom vo vesmíre; bolo to miesto v čase. Patrí do konečnej minulosti každej entity vo vesmíre. Zmätený?
Všade je centrum
Tento príbeh má však zaujímavý zvrat. Vesmír má svoj vek - asi 13,77 miliardy rokov. A pretože tu je rýchlosť svetla, je nám osvetlená len malá časť vesmíru. Existuje limit toho, čo môžeme vidieť, a tento okraj je vzdialený asi 45 miliárd svetelných rokov. Je to možné, pretože vesmír sa rozpína rýchlejšie ako svetlo.
Veľká väčšina vesmíru je pred nami skrytá ako lúč baterky v ďalekom lese. My môžeme vidieť len po hranice svetla. A z našej perspektívy sa všetky ostatné galaxie vzďaľujú od Mliečnej dráhy.
Vyzerá to, akoby sme boli v strede celého vesmíru. Samozrejme, to isté možno povedať o akejkoľvek galaxii vo vesmíre. Z ich perspektívy sú v strede svojej pozorovateľnej bubliny a všetky galaxie sa od nich vzďaľujú.
To je prekliatie a požehnanie rozpínajúceho sa vesmíru. Neexistuje žiadny stred, no zároveň všetci pozorovatelia, vrátane nás, môžu právom tvrdiť, že sme uprostred toho všetkého.
