Kazateľ Daniel Pastirčák: To naše srandovné ego je len ilúzia

V mladosti ste boli bojovný ateista. Bolo to naozaj tak, že k viere vás priviedla zaľúbenosť?

Bol to jeden z aspektov. Moji rodičia boli veriaci, no ja som sa asi v trinástich rokoch s kresťanstvom radikálne rozišiel. Pripadalo mi ako rozprávka, ako čosi, čo sa končí s detstvom. Bola vo mne silná potreba hľadať pravdu, aj keby ma mala priviesť k zisteniu, že svet je nezmyselný. Veľkou inšpiráciou mi bol Albert Camus, ktorý v zbierke esejí Mýtus o Sizyfovi kladie silný dôraz na to, že poctivý človek musí prijať fakt, že celý svet je absurdita, že v ňom nie je žiadny zmysel – ten si musíme vytvoriť sami. Lebo inak jediná otázka filozofie znie – prečo nespáchať samovraždu?

Aj vám sa svet javil ako absurdný?

Veril som, a tiež hlboko emocionálne vnímal, že svet, ako i ja sám, sme len produkty náhodných slepých síl, chemických a fyzikálnych reakcií. Uvedomoval som si, že by som vlastne nemal hovoriť, že som sa rozhodol, ale že sa to vo mne rozhodlo; nie že si myslím, ale že niečo vo mne vytvorilo zdanie myšlienky. Nemal by som povedať „drahá, milujem ťa“, ale „práve sa vo mne odohráva mimoriadne príjemný proces biochemických reakcií“. Bol to svet postavený na hlavu, v ktorom najnižšie, čiže čiastočky nevedomej hmoty, vládnu nad tým najvyšším, teda nad schopnosťou myslieť, rozhodovať sa, milovať, tvoriť. Ateizmus mi na jednej strane prinášal závan slobody – lebo v absurdnom svete je jedno, čo človek robí, môže sa rozhodnúť pre čokoľvek – na druhej strane, vedomie nezmyselnosti ma ťažilo. Zároveň som sa – aj pod vplyvom Camusa – snažil vtlačiť svojmu životu zmysel. Ten som nachádzal iba v umení. Počas štúdií na ŠUP-ke som v noci spával tri hodiny a zvyšok času som maľoval a písal. So spolužiakmi sme robili aj výstavy a výsledkom bolo, že ma kvôli nim vyhodili zo školy, lebo režim vnímal naše diela ako protištátne.

V skutočnosti sa nemýlil.

Áno (úsmev).