Žiadna rýchlokvasená mediálna celebrita, ale skutočná osobonosť hodná nasledovania. Osobnosťou je nie preto, lebo nezmyselným excesom pritiahne pozornosť bulváru alebo sa ako politický nominant zahniezdi na nejakej funkcií v štátnej správe. Osobnosťou je preto, lebo denne zvládne v priemere tri-štyri plastické operácie, pričom patrí ku svetovej amatérskej špičke vo viacerých vytrvalostných disciplínach, kde vám úspech neprinesie žiadne športové šťastie ale len a len tvrdý a pravidelný tréning . Osobnosť, ktorá už len svojou vlastnou existenciou dokáže tým najpresvedčivejším spôsobom - svojim vlastným príkladom- druhých motivovať. MUDr. Martin Šimkanin.
Nepracujem s typickými pacientami, skôr jedná o klientov
Začnime vašou profesiou. Čomu sa venujete profesionálne, z hľadiska zamestnania.?
"Jednoducho povedané, som plastický chirurg, venujem sa plastickej chirurgii. Vlastne už od skončenia školy, kedy som musel pracovať najprv na všeobecnej chirurgii. Po atestácii na všeobecnej chirurgii som prestúpil do nemocnice do Ružinova a od vtedy sa venujem plastickej chirurgii, a to je vlastne celá moja profesia, ak by som to mal povedať v kocke."
Kto sú vaši pacienti?
"Od minulého roku už pracujem len v súkromnom sektore, dovtedy som pracoval duálne aj vo verejnej nemocnici, teraz už len v súkromnom zariadení. Hlavnú časť mojich pacientov tvoria ľudia, ktorí chcú niečo korigovať, niečo si chcú zdokonaliť, vylepšiť svoju vizáž, poväčšine sú to samozrejme ženy. Aj keď musím povedať, že pomer sa mení. Mužov kedysi bolo možno 5%, teraz to môže byť 20-25%."
Ktoré partie korigujete najčastejšie, resp. ktoré zákroky realizujete najčastejšie?
"V mojej materskej klinike sa venujeme a špecializujeme na prácu s tukom, to znamená,že robíme rôzne liposukcie a korekcie napúšťaním tuku a omladzovaníe o vlastné kmeňové bunky. Takže tá práca je rozdelená do dvoch častí – liposukcie a zväčšovanie hlavne prsníkov u žien tukom."
Aké vekové kategórie sú vaši klienti? Pretože to vlastne nie sú pacienti, oni nie sú chorí...
"Vekové ohraničenie nemá nejakú prísnu hranicu, lebo sú to všetko zákroky, ktoré sú robené v lokálnej anestézii (lokálnom umŕtvení, nie celkovej narkóze), tz. nezaťažujú organizmus. Pokiaľ je ten klient vhodný, čo sa týka lokálneho nálezu, dá sa tá operácia zrealizovať, preto tu nie je kontraindikácia, či je starý, mladý a podobne. Mali sme tu aj dievčatá, ktoré museli prísť s rodičmi, pretože neboli plnoleté, ale takisto sme mali klientky, ktoré majú ďaleko cez sedemdesiat."
Hovorili ste o lokálnej anestézii, koľko operácií zvládnete denne ?
"Všeobecne denne robíme 3-4 operácie, ak hovoríme o liposukcii. Ak sa venujem prsníkom, tak klientke sa venujem celý deň, robí sa aj liposukcia aj zväčšovanie, aj technológia spracovania, tj. časovo podstatne náročnejšie, ale v globále 3-4 operácie denne."
Stávajú sa nejaké komplikácie pri týchto operáciách? Nejedná sa o narkózu, takže nie bezprostredné riziko smrti klienta zrejme nehrozí, nie?
"Samozrejme každý zákrok má určité %, kedy by mohli vzniknúť nejaké komplikácie, ale musím zaklopať, my sme nemali žiadne pooperačné komplikácie – infekcie, zlé hojenie, neprijatie..."
Pracujete s tukom, aeróbne aktivity súvisia práve s metabolizmom tukov. Nenapadlo Vás niekedy pri vašich klientkach, že ak by sa radšej venovala behu, tak by to bola menej extrémna alternatíva voči takému operačnému zákroku?
"Samozrejme, že každému klientovi vysvetlím, že žiadna z týchto korekčných operácií ako je liposukcia a podobne, nerieši komplexne problém. Oni riešia iba určitú lokálnu partiu a aby ten efekt bol trvalý a dlhodobý, tak samozrejme je tam dôležitý aj ten prístup toho klienta, predovšetkým jeho životospráva. Chodí veľa klientov, ktorí majú predstavu, že po 15 rokoch zlej životosprávy my za dve hodiny vyriešime to, čo oni dlhodobo naakumulovali svojou zlou životosprávou."
To naozaj?
"No, oni povedia- ja nechcem športovať, ja chcem žiť ako doteraz, chcem jesť ako doteraz, ale chcem byť chudý. Dostávam veľa otázok typu – mám 85 kg, chcem 55 kg, čo by ma to stálo? To sú skôr otázky pre klinických lekárov, pretože z môjho pohľadu sú to neriešiteľné problémy. A pokiaľ si ten človek neuvedomí, že napr. liposukcia je len 55% úspechu a druhá časť je na tom klientovi, tak ten efekt je nulový. A málokto to chce počuť takto na rovinu. Väčšinou chcú ľudia počuť niečo iné alebo nepočúvajú lekárov, čo im hovoria."
Na behanie skoro ráno nemám morálnu silu, ale dva tréningy denne zvládnem
Vaše behanie – aká je história vášho vzťahu k behu, resp. k príbuzným pohybovým aktivitám, zrejme sa to nezrodilo zo dňa na deň.
"Nie, skutočne musím povedať, že ja som najprv začínal s kolektívnymi športmi, ale vždy u mňa prevládal individualizmus. Musím sa pochváliť, že ako chalan som mal na základnej škole vždy dobré výsledky v dlhých behoch. Nijako som sa tomu nevenoval, ale viem, že ako piatak som držal rekord školy, kde nás porovnávali s deviatakmi, čo boli oproti nám chalani, ktorí sa holili a my piataci sme boli oproti nim sopliaci. Vtedy som napr. zabehol za 12 minút 3400 m, čo bol vtedy rekord školy, a to sa bežalo na 250 m škvarovom okruhu. Ale vždy som rád behal, mal som vrodenú dispozíciu na vytrvalostné disciplíny. Ale nevenoval som sa tomu nejako aktívne, nerobil som atletiku, venoval som sa basketbalu, chodil som do športového gymnázia zameraného na basketbal. Takéto vytrvalostné predpoklady som začal rozvíjať skutočne dosť neskoro, až po vysokej škole, keď som sa začal venovať najprv horskej cyklistike, čo bol taký boom, keď to prišlo na Slovensko. Myslím, že je to jeden z najkrajších outdoorových športov, kedy ste skutočne v kontakte s prírodou, tá dynamika a zmena prostredia je úžasná, čo pri behu možno nie je až také, beh je skôr monotónnejší. Potom postupom času som sa z horskej cyklistiky preorientoval na horský triatlon, tým pádom som sa už začal venovať aj behu. Ale prvý polmaratón som bežal Bratislava – Hainburg, kedy sa končilo v Hainburgu. Prvý polmaratón som išiel za 1:37, ale strašne som pri ňom trpel. Vtedy som beh trénoval iba 2-3 týždne, ale na asfalte som nikdy nebehával. Behanie teda postupne prišlo s horským triatlonom. Keď som dosiahol maximum v mojej kategórii, tak som začal skúšať niečo dlhšie a plynule som prešiel k Ironmanom a zatiaľ sa to skončilo pri polovičných Ironmanoch."
Ktoré z týchto podujatí, ktoré ste absolvovali, si najviac vážite vo vašej subjektívnej hierarchii?
"Jednoznačne je to účasť na Majstrovstvách sveta na Maurii v horskom triatlone. To je atmosféra porovnateľná s ktorýmikoľvek inými majstrovstvami sveta. Je tam kompletná špička, tí, ktorí sa tam kvalifikujú, musia vyhrať alebo byť do 3.miesta vo svojich kategóriách. Takže tam už neprídu ľudia, ktorí sú až takí absolútni hobbisti. Sú tam amatéri, ktorí majú poloprofesionálny prístup. Sú tam aj ľudia, ktorí majú cez päťdesiat, šesťdesiat rokov, ale majú úžasnú kondíciu. To my iba pozeráme, pretože na Slovensku vidieť behať 50-60 ročného muža je skôr raritou."
Ako vyzerá váš bežný deň, aj keď bežný asi neexistuje, ale bo váš denný biorytmus?
"To závisí od toho, ako pracujem. Ak dnes napríklad pracujem až od obeda, tak predpoludním som mal čas a odplával som si svoju dávku 6 km, prišiel som do práce a tu budem fungovať do pol siedmej – siedmej, a potom si chcem ísť ešte zabehať. Dajú sa stihnúť dve fázy, buď pred prácou alebo to potom naakumulujem po práci, dám si nejaké dve jednotky, príp. cez víkend je toho času viacej, tak to viem nejako skĺbiť. Treba si postaviť priority, teda čo chcem a za akú cenu to chcem dosiahnuť. Ja som jednoducho ten ten typ, že keď sa už tomu venujem, tak naplno, obetujem tomu všetok voľný čas. U mňa nikdy nebol problém, že by som si zo svojho voľného času nedokázal ukrojiť. Samozrejme, že je pohodlnejšie prísť z práce domov a tváriť sa, že som unavený, čo aj môže byť, aj ja som niekedy unavený, ale keď si človek nastaví svoj metabolizmus , biorytmus a telo tým spôsobom, že viacej a komfortnejšie zregenerujem ( a to aj aj psychicky) pri nejakej športovej aktivite, nie pri pozeraní televízie, tak ten čas sa vždy dá nájsť. A samozrejme, že toho času niekedy nie je toľko ako u profesionálnych alebo mladých športovcov, ktorí sú študenti a majú toho času podstatne viacej, ale napriek tomu sa vždy dá ten čas nájsť. A ja žasnem, napr. keď čítam časopisy zahraničného typu o manažéroch, ktorí vstavajú ráno o piatej, aby stihli pred prácou 10-15 kilometrový beh. Na to ja nemám morálnu silu, aby som ráno chodil behať. Takže ja som ten typ, že si radšej večer sadnem na trenažér alebo idem behať do fitka na pás, keď je škaredé počasie, alebo idem do lesa, podľa toho, aké mám podmienky, ale vždy si ten čas nájdem."
Som nadšený, pretože toto motivuje našich čitateľov, keď vidia, že sa to dá, že je to len otázka vôle. Aké máte najbližšie plány, čo sa týka pretekov?
"Teraz som sa začal vyslovene venovať tomu aeróbnemu pôsobeniu, minulý rok som mal prvú sezónu. Napriek veku musím povedať, že moje telo nie je nejako zdevastované. Zodpovedne sa pripravujem na Ironmana a plánujem čas okolo deviatich hodín. To nie aby som demotivoval mladých ľudí, Ironman už nemá so športom moc spoločné, keďže to už je pre telo veľká záťaž. Všetko je to o prístupe, kto má akú tendenciu, ako ho to vnútorne žerie, čo chce osobne v športe dokázať . Americký štýl je skôr taký, absolvovať IRONMANA, odfajknem si to a hľadám nejakú ďalšiu aktivitu, nejaký ďalší cieľ, vyliezť na Mont Everest a podobne. V tom je tá „úmrtnosť“ športovcov – Ironmanov v tomto odvetví, alebo akomkoľvek inom extrémnom odvetví, lebo sa tomu nevenujú dlhodobo. V Európe je to skôr tak, že keď sa tomu niekto začne venovať, tak skutočne potom tomu prepadne tak, že sa tomu venuje celý život. A keď chodíte po svete a vidíte tie súťaže a vekové kategórie, tak len krútite hlavou, keď vidíte 60-70 ročných ľudí, akou úžasnou kondíciou dokážu zvládnuť také ťažké preteky."
Aký máte názor na športovanie bežnej populácie na Slovensku? Máte pocit, e sa to zlepšuje alebo je to stále kritické?
"Skutočne sa to začína pozitívne meniť, čo si všímam na takej lokalite ako je bratislavská Kuchajda, kde sa ľudia venujú takýmto aktivitám a je vidno, že tých ľudí zo dňa na deň pribúda. A keď sme tam pred pár rokmi behali traja – štyria, tak teraz tam o seba pomaly zakopávame. Takže mňa už takéto miesta odrádzajú, pre mňa je to už preľudnené, ale v pozitívnom zmysle slova tam už veľa ľudí začína tráviť svoj čas. Napríklad keď bežíte v lese na Kolibe, tak už nie je raritou niekoho stretnúť. Pred pár rokmi bežíte a počas dvojhodinového behu nikoho nestretnete. Teraz už je to iné. Aj keď v porovnaní so zahraničím stále ešte ľudia zazerajú na niekoho, keď ho vidia ráno behať, že nemá čo na práci. Ale keď som bol napr. na Maurii alebo Kobe, a to samozrejme nehovorím o športovcoch, ktorí tam prišli súťažiť, ale tam ráno okolo 6-tej hodiny skutočne behá alebo robí rýchlu chôdzu skoro každý druhý, či mladý, či starý. Zjavne vidieť, že to nie je profesionálny športovec, ani hyperaktívny športovec, ale robí niečo pre svoje zdravie, pre svoje telo, a je to úplne normálne, nikto sa nad ním nepozastavuje, nikoho nenapadne, keď vidí niekoho v elasťákoch, že prečo behá, keď môže sedieť doma."
Dámy, netešte sa, liposukcia beh nenahradí
Liposukcia totiž odsáva len podkožný tuk, ktorý je veľmi ľahký. To znamená, že keď ja spravím liposukciu u dámy, tak sa odsaje 5 litrov, čo spraví pri nadváhe možno pol kila, tento tuk je veľký čo do objemu, ale malý do váhy. Napr. keď robíte aeróbne cvičenia, môžete na sebe makať 3-4 mesiace a vidíte, že sa vaša postava začína formovať, ale na váhe to skoro nevidieť. To je ten rozdiel. Tam nedochádza k strate tekutín alebo svalovej hmoty, ale k strate tukového objemu, a to sa minimálne odzrkadlí na hmotnosti, čo je pozitívum. Potom už je to o morálke, o prístupe, lebo ľudia chcú vidieť nejaký okamžitý efekt. Keď sa postaví na váhu a vidí, že váži stále rovnako, tak ho to trošku môže odradiť. Táto liposukcia má skôr význam u tých ľudí, ktorí netrpia nejakou nadváhou, ale snažia sa žiť zdravým životným štýlom, dosiahnuť nejakú svoju proporčnú postavu, ale bohužiaľ či už geneticky alebo hormonálne ich niektoré partie nejdú zhodiť alebo idú ako posledné. Žena napríklad schudne v prsníkoch, v tvári, ale nie tam, kde to ona potrebuje. A vtedy je to namieste, vyslovene selektívne riešime určité partie, čo je pozitívum. Dovtedy bola trochu demotivovaná, pretože cvičila určité partie, ale zhadzuje všetko iné, len nie to, čo potrebuje. Keď sa robí liposukcia správne, tak ten človek vidí pozitívny efekt, ešte radšej sa o to telo stará, trošku ho to nakopne aj psychicky, pretože potom sa športu, životospráve, prístupu či forme venuje ešte aktívnejšie.