1.Spoľahlivo vlasy držia v drdole alebo v cope.
Cop má navyše tú výhodu, že vlasy toľko nepoletujú a ich rozčesávanie po tréningu je ľahšie ako neskoršia demontáž dredov, ktoré občas vznikajú z kombinácie beh – vietor – tisíce krokov a skokov vlasov po umelom tričku. Povrch vlasu totiž pod mikroskopom vyzerá podobne ako škridlová strecha a práve tie škridle sa vplyvom mechanického či chemického poškodenia polámu. Vznikne niečo ako suchý zips. Takto poškodené (a nedostatočne zviazané) vlasy sa potom pri behu zauzlia oveľa viac a situácia sa ďalej zhoršuje.
2. Drdoly nie sú pre beh príliš praktické.
Väčšinou niekde povolia a podivne poskakujú. A rozpustené? Keď som behala šprinty, nebol s tým problém. V blokoch som si dala vlasy za uši a v behu viali ďaleko za hlavou. Raz som to ale skúsila na desiatke a to som si dala! Zatiaľ čo na štarte mi chlapi skladali poklony, už po dvoch kilometroch sa mi neposlušné zlepence lepili do tváre, bolo mi príšerné teplo a mala som sto chutí ich čo najskôr ustrihnúť.
3. Voľné zviazanie vlasov v cope alebo nízko posadenom drdole je prakticky neškodné,
zvlášť ak použijeme širšiu gumičku. Iné je to ale s vysokými drdolmi a silne utiahnutými copmi. Na obmedzenú dobu to nevadí, dlhodobo to však dobré nie je. Ak totiž vlasom nútime iný smer, než ktorým prirodzene rastú, a pevne ich pritom stiahneme, ničíme si vlasové cibuľky a môžeme sa dokonca dopracovať až k lokálnym alopeciám, inak povedané plešinám. Striedajme teda úpravu vlasov a netrápme ich v pevnom zviazaní príliš dlho.