Kosovo dodnes uznalo iba 115 krajín sveta. Prečo je stále spochybňované ako samostatný štát?
Dôvody sú dva. Ten hlavný a najdôležitejší znie, že so samostatným Kosovom nesúhlasí Srbsko a s ním štáty, ktoré Srbov podporujú, teda predovšetkým Rusko. A hoci pre Rusov nie je otázka Kosova ultimátna, spolupráca so Srbskom je pre nich dôležitejšia než uznanie samostatnej Prištiny.
A ten druhý dôvod?
Kosovo počas svojej existenia úplne nepresvedčilo všetkých, že je štátom hodným uznania z hľadiska svojej stability či dodržiavania ľudských práv.
Čo považujete za najväčšie problémy a úspechy súčasného Kosova?
To záleží od toho, či sa naň dívame ako na poloplný alebo poloprázdny pohár. Pretože keď sa pozrieme na to, z akého stavu vychádzalo Kosovo po vojne v roku 1999, uvidíme, že tam vtedy naozaj nebolo vôbec nič. Ten štát sa musel budovať na zelenej lúke. Jeho súčasná existenica sa teda z tohto hľadiska dá považovať takmer za úspech. Uvedomte si, že tam nebol pozemkový kataster, polícia ani ďalšie úrady. Nebolo tam nič, s čím funguje každý normálny štát.
Po desiatich rokoch sa to zmenilo?
Áno, nepochybne sa Kosovčanom podarilo zabezpečiť základné funkcie štátu. Ten štát skrátka funguje. Do Kosova môžete cestovať bez obáv. Nikto vám tam neodreže hlavu. Funguje tam školstvo aj zdravotníctvo. Zároveň je však pravda, že sa predovšetkým nepodarilo vyriešiť niektoré základné ekonomické problémy krajiny. Ale to je takmer nadľudská úloha. Je tam veľký demografický prírastok, čo znamená veľké množstvo mladých ľudí, ktoré je potrebné zamestnať. A zároveň minimálna priemyselná základňa, ktorá tam jednoducho nikdy nebola. A práve táto kombinácia je vážnym problémom.
Z politického hľadiska sa situácia zlepšila?
Ďalším problémom je práve neštandardná politická kultúra, ktorá vyrastá ešte z určitých rodových väzieb, často z vojnových zásluh a podobných v demokracii neštandardných prvkov. Dá sa povedať, že klasická občianska spoločnosť tam skrátka ešte nie je úplne vyvinutá. To však všade vo svete potrebuje určitý čas, takže nejako zásadne by som im to nevyčítal.
Viete si predstaviť, že by sa Kosovo v budúcnosti vrátilo do spoločného štátneho útvaru so Srbskom?
Tá pravdepodobnosť je asi taká veľká, ako keby sa Alžírsko znovu stalo súčasťou Francúzska. To je jednoducho vylúčené. Nestane sa to, či sa nám to už páči alebo nie. Srbsku, bohužiaľ, chýba taká osobnosť, akou bol napríklad bývalý francúzsky prezident Charles de Gaulle. Ten svojho času Francúzom povedal, že vojna s Alžírskom nemá cenu a menej je niekedy viac. Presvedčil ich, že Francúzsko bude silnejšie, aj keď bude menšie.
Takže takáto možnosť by nepriniesla nič dobré ani samotným Srbom?
Srbsko je jednoducho národným štátom Srbov. Je absolútne založené na určitej srbskej národnej mytológii. Takže je prakticky nemožné predstaviť si, že by do takéhoto štátu vplávala časť kompaktne obývaná etnikom, ktoré hovorí iným jazykom, má iné náboženstvo a za sebou úplne iný pohľad na dejiny. Je vylúčené, že by sa ten štát stal dvojnárodným. To, že by sa v srbskom parlamente hovorilo po albánsky alebo že by sa úplne zmenili školské osnovy, je jednoducho nepredstaviteľné. Také niečo skrátka nejde a nikto to nepripustí, predovšetkým na strane kosovských Albáncov. Rozhodne to nie je realistický prístup.
Čo by teda bol realistický prístup?
Mali by túto vec uznať takú, akou naozaj je. A vychádzať z toho, že bruselská dohoda medzi Belehradom a Prištinou predsa len umožňuje Srbsku mať istý vplyv na situáciu Srbov v Kosove. Mali by sa napríklad snažiť ruku v ruke o vstup do Európskej únie. Ak by totiž niečo dokázalo znížiť to napätie, tak by to bolo spoločné členstvo v EÚ. Môžete si to predstaviť napríklad ako v prípade Slovenska a Maďarska.
Aké paralely tu vidíte v prípade našich vzťahov s Maďarmi?
Je fajn, že medzi vašimi krajinami existujú otvorené hranice a že Maďari na Slovensku môžu bez obáv cestovať do Maďarska, napríklad študovať v Budapešti a potom sa zase vrátiť späť. To je nepochybne niečo, čo situáciu medzi Slovenskom a Maďarskom skôr upokojuje, než keby situácia medzi nimi bola napätá a fungovala tam klasická hranica.
Myslíte si si, že by Srbsko a Kosovo mohli vstúpiť spoločne do Európskej únie?
To by bola priam ideálna predstava, ale v ceste jej stojí celý rad prekážok. Jednak to, že aby vstúpili do Európskej únie, tak to predovšetkým musí chcieť samotná Únia. V celom rade najmä starých členských štátov je pritom značný odpor voči akémukoľvek ďalšiemu rozširovaniu o nejaké podivné krajiny na východe. A po druhé musíte spĺňať určité štandardy, ktoré sú však trochu pohyblivé.
Čo tým máte na mysli?
Keď do Európskej únie vstupovalo napríklad Bulharsko a Rumunsko, tak voči nim sa štandardy tak prísne neuplatňovali. Srbsko ani Kosovo v tejto chvíli tie štandardy nespĺňajú. Mimochodom, jedným zo základných predpokladov vstupu do Európskej únie je mať vyriešenú otázku svojich hraníc so susedmi. Túto chybu urobila EÚ iba raz, keď prijala Cyprus s jeho nevyriešeným problémom rozdeleného ostrova. Únia dúfala, že sa to vyrieši následne, ale nevyriešilo sa to. A je jasné, že keby takto prijala napríklad Srbsko s nevyriešeným vzťahom ku Kosovu, tak bude mať ďalší problém, ktorý bude musieť riešiť už vnútri EÚ.
Takže je na Srbsku a Kosove, aby sa samé dohodli na riešení a až potom môžu pomýšľať na vstup do EÚ?
Áno. S tým, že Srbsko má tú cestu nastúpenú lepšie. Vzhľadom na to, že je spoločensky i ekonomicky vyvinutejšie, v prístupových rozhovoroch sa nachádza ďalej a má väčšiu šancu vstúpiť do EÚ než Kosovo. Ale jednoducho tam nevstúpi, kým nebude mať vyriešený problém so všetkými svojimi susedmi. To znamená, že musí mať dobré vzťahy a vyriešenú otázku hraníc aj s Kosovom.
Nehrozí, že sa Kosovo spojí s Albánskom?
To, že existuje určitý pocit spolupatričnosti medzi Albáncami z Kosova a Albánska či z ďalších krajín okolo, je v podstate úplne prirodzené. Pôvodne to totiž bol skutočne jeden etnický celok. Strany, ktoré také niečo presadzujú, však získali vo voľbách iba zhruba jedno až dve percentá. Albánska aj kosovská politická reprezentácia sú pritom veľmi pragmatické. Veľmi dobre si uvedomujú, že jedným zo základných predpokladov uznania Kosova zo strany západných mocností bolo práve to, že sa zriekne akejkoľvek možnosti zjednotenia s Albánskom. Je to navyše presne ten bod, ktorý podľa kosovskej ústavy podlieha vetu zo strany poslancov menšinových národov, teda predovšetkým Srbov. Takže zjednotenie je prakticky vylúčené aj z týchto dôvodov. Nehovoriac o tom, že si to neprajú albánski ani kosovskí politici.
Prečo to nechcú?
Už len preto, že by tým stratili časť svojej moci. Oni radšej chcú, aby situácia zostala taká, aká je dnes. Premiérom krajiny môže byť len jeden človek. A pokiaľ by sa zjednotilo Kosovo s Albánskom, tak by to znamenalo, že polovica politickej elity by prišla o veľmi lukratívnu pozíciu a činnosť. Takže zjednotenie Kosova s Albánskom možno u niektorých ľudí renozuje na úrovni nejakých veľmi romantických predstáv, ale nie je to nič reálne.