Kuchárčina bolo povolanie, ktoré ste chceli vždy robiť?
Nikdy som nechcel byť kuchárom, lebo kuchárska robota ma za starých čias neoslovila. Synonymom kuchára bol chlap s mastnou zásterou, s pivom vedľa sporáku a popolníkom na pulte. To som zažíval aj počas praxe a po takých zážitkoch som si povedal, že kuchárom nebudem. Začal som študovať sociológiu a rozvoj ľudských zdrojov, ale popri tom som ešte varil.
Čo ste chceli robiť?
Videl som, ako moji kamaráti začínali mať deti, a uvedomil som si, že im robím pestúnku, staral som sa o im o ne. Práca s deťmi ma bavila aj som si vedel predstaviť, že by som sa tým ďalej živil, tak som jeden deň sadol na bicykel a v bratislavskej Dúbravke som obehal škôlky, či by ma vzali za vychovávateľa. Lenže s maturitným listom z kuchárčiny ma vziať nemohli. Bola streda a úplnou náhodou som išiel popri pedagogickej škole, kde bolo napísané, že v piatok sa robia prijímačky na štúdium základného pedagogického minima.
Tak ste sa prihlásili?
V piatok som išiel na prijímačky, bola tam plná miestnosť dievčat a ja. Prijali ma a ešte počas školy som začal pracovať vo waldorfskej škôlke, ktorá je postavená na princípe, že dieťa sa má „voľne nadýchnuť“, aby učiteľa nevnímalo ako človeka, ktorý ho dusí. Lenže uvedomil som si, že nástupný plat v škôlke bol 6,5 tisíca korún a ako kuchár som zarábal 20-tisíc. Bolo mi jasné, že by som nevedel uživiť rodinu.
Vrátili ste sa teda naplno k vareniu?
V reštaurácii Paparazzi som stretol talianskeho kuchára Antonia Iacovelliho a on mi ukázal taký druh kuchyne, ktorý som robiť chcel. Až vtedy bolo jasné, že varenie je niečo, čo by ma naozaj mohlo baviť.
Nakoniec ste sa vypracovali tak, že ste robili šéfkuchára v špičkových reštauráciách, pracovali ste v zahraničí, ale po návrate ste sa zamestnali v školskej jedálni. Prečo?
Po návrate z Nemecka mi zavolal kamarát, ktorý robil šéfkuchára v jednej základnej škole v bratislavskej Karlovej Vsi a mali s ním dobré skúsenosti. Starostka od neho chcela, aby zohnal špičkového kuchára aj do ďalšej školy – na Karloveskej ulici. Tak som sa na pol roka ocitol v jedálni základnej školy.
Bavilo vás variť pre deti?
Prvýkrát som sa zoznámil s problematikou varenia pre deti v škole. A zaujalo ma to naozaj veľmi. Bol som až zanietený, cítil som sa ako na začiatku niečoho, čo môžem vytvárať, predo mnou bol veľký plán, ktorý sa dal neustále zlepšovať, čo bolo veľmi motivujúce.
Aký bol v kuchyni personál?
Boli tam dve ženy a od začiatku som všetko nastavil tak, aby sa zabudlo na všetko staré, určoval som novú cestu, ktorá bola podľa mňa správna.
Školská kuchyňa sa tak zo dňa na deň zmenila?
Keď prišli deti po prázdninách, naozaj to bola úplne odlišná kuchyňa ako dovtedy. Mám malú dcéru, poznám, čo jej nechutí, takže bola niečo ako mojím učiteľom pre detský jazýček. Začal som v škole variť jedlá, aké by zjedla aj moja dcéra.
Nie je školská jedáleň obmedzovaná normami, ktoré nepustia?
Je, ale ak ste šikovný, viete normy obchádzať prijateľnou formou.
Ako?
Napríklad prišla hygienička a ukázal som jej receptúru na hovädziu sviečkovú na smotane pre školy, ktorú určujú normy. Pre 100 detí je 1,2 kilogramu mrkvy, 0,6 kilogramu zeleru, 0,6 kilogramu petržlenu. Na sto porcií sviečkovej na smotane je to však hrozne málo, len niečo vyše dvoch ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.