Je veľký rozdiel, ako sa cestuje v súčasnosti a ako pred tridsiatimi rokmi, keď ste prvýkrát išli za hranice na motorke do Hainburgu?
Je, lebo vtedy sme nemali informácie, aké máme dnes. Teraz je svet úplne inak globálne prepojený, na internete si všetko nájdete hneď. Keď sme pred tridsiatimi rokmi chceli vycestovať, informácie sme zháňali vyslovene archaickým spôsobom, ak niektorý z kamarátov poznal kohosi, kto už bol v krajine, do ktorej sme chceli ísť, tak sme mu písali listy, aby sme sa niečo dozvedeli. Alebo sa nezháňalo nič a išli sme bez prípravy.
Keď má človek pochodenú veľkú časť sveta, mení zvyky cestovania. Zozačiatku chce čo najrýchlejšie prejsť čo najviac krajín, neskôr sa to zmení a chce viac spoznávať konkrétne krajiny. Bolo to tak aj u vás?
V galérii si pozrite unikátne fotografie z ciest a miest, kam sa bežný smrteľník nedostane, optikou cestovateľa Jozefa Terema:
Štýly cestovania, pri ktorých chce človek rýchlo všetko prebehnúť a byť všade, sú skôr ambície. Ani si neužije, kde bol, ale odfajkne si – bol som tam. To sa mi stávalo v mladosti, boli sme ako hladní vlci – zdvihla sa železná opona, mohli sme cestovať na Západ, všetko bolo pre nás nové, tak sme chceli byť všade. Peňazí bolo menej, cestovali sme lowcostovo. Stačilo nám byť dva dni v Paríži, hneď sme sa presunuli do Ríma, no tie mestá sme v skutočnosti vôbec nespoznali. Cestovanie potrebuje vývin, musel som sa naučiť užívať si ho. Aj ja som robil začiatočnícku nevyspelú chybu, že som chcel vidieť čo najviac a bolo mi jedno, za aký čas.
Bolo to prirodzené. Keby som bol ešte raz mladý a nemal dnešné skúsenosti, zrejme by som postupoval rovnako.
Typické je to v súčasnosti u Číňanov, ktorí boli po generácie zatvorení, a teraz, keď majú možnosť cestovať, ich vidieť úplne všade – rýchlo sa snažia prejsť všetko s kamerami v rukách. Takí sme boli aj my po roku 1989?
Rýchlym behaním po mestách s kamerami boli povestní skôr Japonci, ale teraz už vidíme všade väčšinou Číňanov. Samozrejme, je rozdiel v spôsobe cestovania – oni chodia s cestovnými kanceláriami a majú všetko zorganizované, ja som vždy cestoval na vlastnú päsť, zorganizované som nemal vôbec nič, nebol som izolovaný v turistickej bubline, takže primerané tomu bolo aj dobrodružstvo.
Teraz vám vyšla kniha Dobrodruh na cestách. O čom je?
Zachytáva začiatky môjho aktívneho cestovateľského života, väčšinou prvé zážitky z deväťdesiatych rokov.
Takže aj tú úplne prvú cestu po otvorení hraníc na motorke na otočku do rakúskeho Hainburgu?
Presne, ale aj množstvo ďalších – prvé cesty stopom do Talianska a Francúzska, prvé cesty vlakom, plus k tomu som dal ešte na spestrenie zážitky z ostrova Nová Guinea, kde som bol neskôr. Konkrétne z jeho indonézskej časti – Papua alebo Západná Papua. Je to jedno z mála miest, kde bola ešte donedávna možnosť objaviť prírodné národy v pôvodnom prostredí. Bola to vlasť najkrvilačnejších kanibalov na svete a ľudia, s ktorými som prichádzal počas treku do kontaktu, boli priami potomkovia kanibalov.
Oni sú však zrejme mimo turistických centier. Ako sa k nim dá dostať?
Bolo to dosť zložité. Prileteli sme do Jayapura, čo je hlavné mesto oblasti, a odtiaľ sme sa presunuli lokálnym menším lietadlom do stredu územia, do dediny Wamena. Z neho niekoľko dní pešo do odľahlých dedín, kde ešte domorodci žijú tradičnejším spôsobom a...
Zostáva vám 85% na dočítanie.