O tom, čo všetko utvára našu osobnosť, sa vedú dlhoročné spory. Ako to teda je?
V tomto ohľade sú v psychológii minimálne dva významné smery. Prvý reprezentujú deterministi. Tí tvrdia, že naša osobnosť je určená napríklad geneticky, biologicky, prípadne vývojovo a sociálne – teda tým, aké máme vrodené predpoklady, podmienky, rodičov, kamarátov a v akej skupine sme vyrastali. Druhý smer reprezentujú situacionisti, presvedčení o tom, že na nás majú najzásadnejší vplyv situácie, v ktorých sa v priebehu života ocitneme, a argumentujú množstvom až extrémnych prejavov osobností, ktoré sú typické napríklad vo vojnách alebo v krízach.
Napríklad?
Ako je možné, že Nemci, kultivovaný národ plný príkladných otcov, synov a man-
želov, páchali také príšerné veci počas druhej svetovej vojny? A argumentujú tým, že predsa nie je možné, aby mali takú krutosť v génoch alebo k nej boli vychovaní.
Kto má teda pravdu?
Povedal by som, že oba smery. Ak však žijeme v našich normálnych podmienkach s viac-menej zakorenenými životmi, hrá genetická výbava a výchova rodičov dominantnú rolu.
Čo z toho nás ovplyvňuje výraznejšie? Gény alebo výchova?
Toto je spor trvajúci dlhé desaťročia nielen v psychológii, ale aj v ďalších vedných odboroch. Všetci sa však v podstate zhodujú na tom,
že je to u každého človeka iné. Niekto je viac ovplyvniteľný výchovou, prostredím a spoločenskou situáciou, u niekoho sú zase výraznejšie takzvane tvrdé, vrodené rysy, ktoré sa v psychológii obvykle označujú ako temperament, teda základné nastavenie osobnosti. Každý z nás dostal do vienka inú životnú energiu, ktorá utvára naše temperamentové rysy, ktoré sa potom prejavujú vo všetkých sférach našich životov.
U akých osobností sú teda gény výraznejšie?
To sa nedá takto jednoznačne povedať, ale všeobecne sa genetická výbava najsilnejšie prejavuje v emočnom prežívaní, v sociabilite (aký je človek spoločenský, ako nadväzuje vzťahy, pozn. red.) a práve v energetizácii správania.
Čo to je?
V rámci našej genetickej informácie sme po našich matkách zdedili určitú charakteristiku mitochondrií, čo sú akési bunkové elektrárne, ktoré pre naše bunky produkujú energiu. Niekto má mitochondrie lenivé, iný, naopak, superproduktívne, teda „vyrábajúce“ veľa energie. Potom je len otázka, akým spôsobom bude človek ventilovať svoj prebytok energie. Najčastejšie sa produktívne mitochondrie prejavujú napríklad v extroverzii (otvorenosť voči ostatným, veľká prispôsobivosť zmenám, vyhľadávanie spoločnosti iných ľudí; opak introverzie, pozn. red.).
Ak som teda introvert, ktorý nedokáže komunikovať so svojím okolím, môžu za to gény?
Nie, pretože práve spoločenskosť veľmi závisí od skúseností. Introvertní ľudia sú obvykle citlivejší a menej nabudení, to už dostali geneticky do vienka. Ale aj ľudia s produktívnymi mitochondriami môžu byť introvertní, len sa ich energetická výbava prejaví inak. Napríklad sa stanú samotárskymi dobrodruhmi. Introverzia a extraverzia je škála, na ktorej sa neustále pohybujeme a ktorá sa mení podľa situácií. V určitej situácii sa môže človek prejavovať ako introvert, ale v inom kontexte, napríklad medzi svojimi priateľmi, je oveľa spoločenskejší.
Čím je to dané?
Takzvaným multifacetovým poňatím osobnosti, čo v podstate znamená, že máme pre rôzne situácie pripravené rôzne „tváre“. Jednu osobnostnú výbavu teda máte pripravenú napríklad na rozhovor so svojím šéfom. V komunikácii s ním ste introvertovaná, submisívna, svedomitá a rozprávate kultivovane. Ale len čo prídete domov, prejaví sa vaša iná „tvár“, ktorá je mo...
Zostáva vám 85% na dočítanie.