Hrnček horúceho mlieka s kožou navrchu. Mäso s tukovým okrajom. Mastné kolieska na omáčke a hromada knedlí. Tri kocky cukru do šálky čaju. A prísne pohľady matiek, otcov, babičiek, deduškov, učiteliek a vychovávateliek. Kto nejedol, toho kárali.
Nejesť, čo pred vás položili, bol prehrešok, nezdvorilosť, prejav rozmaznanosti. Čo na tom, že sa niekomu nad kožkou z mlieka či mastným mäsom zdvíhal žalúdok? Čo na tom, že sa dievča snažilo byť štíhle a nechcelo sa ládovať cukrom? „Len si oslaď život, daj si tam ešte kocku...“ „Nie, babi, ja nesladím...“ „Ale čo sú to za nápady? Šup, už ju tam máš...“ „Veď si mi už jednu dala...“ „Dve nič nie sú, hop, a teraz tam máš ešte tretiu. A počkaj, prinesiem med...“
Príkazy, rady, nútenie a vyhrážky má s jedlom z detstva a mladosti spojené veľa z nás. Zatiaľ čo predtým bol takýto spôsob správania k deťom úplne bežný, dnes je zavrhnutiahodný. Prelial sa do opačného extrému. Za normu sa považuje, že dieťa sa nesmie do jedla nútiť.
V žiadnom prípade, aj keby hrkalo kosťami a omdlievalo od slabosti. Čo sa obvykle nestane, pretože v rámci tohto prístupu si má dieťa samo vziať, na čo má chuť, a v akomkoľvek čase. Takže nejaká tá sušienka či iná sladkosť, ktorej požitie samo vyhodnotí za vhodné, ho nakoniec pred smrťou od hladu zachráni.
Deti, ktoré lekári ohodnotili ako príliš chudé, sa posielali do ozdravovní. Tam ich do jedla nútili spôsobmi, ktoré sa dnes považujú za drastické a málokto by si ich dovolil praktizovať na vlastnom dieťati, nieto ešte na cudzom. „Lekárka ma poslala do ozdravovne v Jeseníkoch, pretože som bola málokrvná,“ spomína bývalá učiteľka Jana Dědková.
„Šesťdesiate roky, mala som okolo jedenásť. Nikdy nezabudnem, ako ma vychovávateľky nútili sedieť pri stole, kým som nedojedla nejaké vnútornosti s ryžou. Už neviem, či išlo o pečeň alebo pľúcka. Vracala som. Hneď večer mi potom doniesli rožky a párky. Jedna z nich znova čakala, až do seba všetko napchám. Bol to teror. Dobre mienený teror.“
Scény v jedálňach
Paradoxná pointa tohto príbehu? „Keď som začala učiť a robila dozor v jedálni, dohliadala som, či deti dojedajú. A, samozrejme, som ich kárala, keď vracali jedlo, často práve pečeň, pľúcka alebo hnedú omáčku,“ dodáva Jana Dědková. Scény zo školských jedální bývajú nezabudnuteľné.
„Ja si tu k tebe sadnem a počkám, kým to nedoješ. Ja mám totiž čas, vieš, ale ty by si určite už chcela ísť domov, však?“ „Čo polievka? Že kapustu nemáš rád? Mazaj po ňu. A osobne dohliadnem, že si ju zjedol.“ Veľa ľudí má práve z detstva niektoré jedlá zafixované ako takzvane hnusné.
Zostáva vám 76% na dočítanie.