Moderátorka Pavlína Wolfová: Keď sa rozsvieti červená, všetky ťažkosti zmiznú

V čom na sebe od čias svojich začiatkov pred kamerou vidíte najväčšiu zmenu?

Myslím si, že to robím s väčšou ľahkosťou. V začiatkoch, keď som moderovanie chápala ako príležitosť, som to rovnako ako dnes chcela robiť dobre, ale neustále som sa kontrolovala: aby som bola nezameniteľná, aby mi to pristalo, aby som bola obľúbená, aby som dosiahla na nejakú televíznu cenu. O to sa už neusilujem. Chcem chodiť do práce s cieľom dozvedať sa niečo dôležité, čo môžem sprostredkovať ďalším ľuďom. Pristupujem k práci viac intuitívne ako podľa príručiek.

V čom sa, naopak, absolútne nemeníte?

V až úzkostlivej príprave. Pripravujem sa nie preto, aby som mala nad hosťom okázalo navrch a predvádzala sa a zažiarila, ale preto, aby niekto nezažiaril na môj úkor a nesfúkol ma ako sviečku. Aby som zo štúdia neodchádzala porazená, s hanbou.

V akej najťažšej osobnej situácii ste museli vystupovať pred kamerou?

Prvú tolkšou Áčko na Nove som vysielala dva dni nato, ako mi umrela babička Matilda. Jeden z najťažších dní v mojom živote. Asi som podala strašný výkon, ale zvládli sme to, nedalo sa inak.

Podobne sú na tom herci. Bez ohľadu na okolnosti musia vyliezť na javisko a nedať nič najavo.

S mamou sme raz hovorili o tom, že v jednom je moderovanie aj herectvo podobné: hneď ako sa rozsvieti červená na kamere, zastaví sa vám nádcha, hnačka, spadne z vás horúčka, spoľahlivo vás to vytrhne z najväčšej bolesti. Kamera zhasne a vy sa zrútite do pôvodného stavu. Ale v tom medzičase by to na vás divák nemal spoznať. Keď to niekto spozná, asi by ste s tou profesiou mali seknúť, pretože niečo nie je v poriadku.

Dokáže vás ešte niečo pri vysielaní vykoľajiť?

Že by som sa niekedy okázalo zložila, rozplakala, hystericky rozosmiala bez toho, aby sa to dalo zastaviť, to sa mi nikdy nestalo, pretože ma zväzuje tá prísna sebakontrola. Sú situácie, s ktorými nepočítate. Napríklad v čase nepokojov hnutie Black Lives Matter som bola v živom spojení s americkou novinárkou zo Seattlu, kde sa regulárne rabovalo, čo som v rozhovore s ňou poznamenala. A ona na to zareagovala: „Nie, to nie je rabovanie, tí ľudia si len berú, čo im patrí, čo sme im zobrali.“