Vytvorili ste koncept Future skills, ktorý prezentujete ako „mäkké zručnosti na základe tvrdých dát“. Je tento prístup odlišný od bežnej praxe?
Nechcem, aby to vyznelo nadradene, ale podľa slov našich študentov a absolventov áno. Tento koncept som vytvorila po dlhoročných skúsenostiach v korporátnom svete, kde som mala na starosti práve aj mäkké zručnosti, čiže v podstate inter- aj intrapersonálnu komunikáciu. Teda aj sebaporozumenie, schopnosť pracovať so sebou samým i s inými. Ostro som vnímala, že vzdelávanie v tejto oblasti nevychádza zo solídnej vedy, hoci k nej existuje množstvo podložených informácií. Keď som kompetentným kládla otázku, prečo učíme trebárs vedecky nepodloženú osobnostnú typológiu, zvyčajne som dostala odpoveď, že je to proste tak a už sa to nebude meniť. Zároveň som vnímala, že ľudia sa v tejto oblasti ani nechcú príliš vzdelávať, lebo tým informáciám nepripisujú skutočnú hodnotu. Preto som sa rozhodla, že sa pokúsim po vlastnej osi vytvoriť niečo poctivo podložené a dôveryhodné.
Odísť z korporátu na neistú pôdu vlastného biznisu vyžaduje nemalú mieru dôvery v to, že dokážete priniesť niečo radikálne lepšie. Kde sa to vo vás vzalo?
Štúdiu správania som sa začala venovať dávno predtým ako autodidaktička, fascinovalo ma od detstva. Súviselo to jednak s tým, že som vyrastala v rodine prírodovedcov, ako i s tým, že od rodinných príslušníkov som odmala počúvala príšerné príhody o mojich predkoch: viacerí boli v koncentračných táboroch, ďalších prenasledovali komunisti. Desilo ma, čoho sú ľudia schopní, a chcela som pochopiť, či to, čo som vnímala ako zlé, je možné pretvoriť. Od detstva mi boli blízki ľudia, ktorí nezapadali, na prvom stupni som sa napríklad kamarátila s rómskym dievčatkom. A zároveň som si čoraz viac uvedomovala, že keď som sa niekoho z periférie zastala, automaticky mi bola pripísaná jeho identita. Raz som bola za bigoťáčku, inokedy za lesbu. Nechápala som to – naozaj môže človek empatizovať len so svojimi? Neustále som uvažovala nad tým, ako s tým pracovať. Vždy som tiež vyhľadávala ľudí, ktorí z pohľadu spoločnosti robia niečo zlé, alebo majú presvedčenie, za ktoré by sme ich prísne odsúdili. Fascinovalo ma objavovať ich svet, prichádzať na to, ako k svojmu presvedčeniu dospeli.
Vaša rodinná história vo vás mohla pokojne podnietiť aj strach alebo nenávisť. Rozumiete, prečo ste sa vydali opačným smerom?
Asi vďaka tomu, že som vždy bola veľmi zvedavá. Neznamená to, že som sa nebála. Keď som bola malá, bývali sme v paneláku, kde žili dve problematické rodiny. Ich deti cikali za dvere, upchávali kľúčové dierky, proste robili zlobu. Odmala som chodila na balet, na divadelný krúžok – a jedného dňa mi napadlo urobiť taký divadelný krúžok s týmito deťmi. Všetko sa tým zmenilo. Vtedy som pochopila, že keď ľudia od nás dostanú úprimné prijatie, dokážu svoje správanie zmeniť. Ich rebélia – čo je vlastne typ násilia – vychádza z pocitu poníženia. Ale keď sa začnú cítiť rovnocenne, opustia ju. Nikto nie je apriori diabol – ale ani anjel. Ľuďom, ktorí robia dobré veci, k tomu výrazne dopomohlo nejaké životné šťastie: lepší rodinný základ, kvalitní ľudia, ktorí im umožnili vnímať svet istým spôsobom.
Zostáva vám 79% na dočítanie.