Riaditeľka festivalu Symfónia umenia: Klasika nie je elitárska, je pre každého. A je nesmrteľná

Začnime tým najaktuálnejším, a tým je festival vážnej hudby Symfónia umenia, áno?

Áno, a je to už tretí ročník, čo považujem za veľký zázrak.

Zázrak?

Začali sme, keď bola pandémia. Hrozilo, že to budeme musieť zrušiť, mali sme pritom veľkú produkciu, veľký symfonický orchester hral hity skupín ABBA a Queen. Videli sme však, že na Slovensku je o to veľký záujem, rozšírili sme preto počet festivalových dní, teraz je ich už šesť. Keby to však nepodporovala Mestská časť Ružinov, čo nerobí žiadna iná mestská časť, neviem, čo by s festivalom bolo. 

Vymenujme si kľúčové mená aktuálneho ročníka, na ktoré sa milovníci vážnej hudby môžu tešiť.

Tento rok sme zalovili vo vodách klasickej a opernej hudby. Napríklad José Curé príde s úplne iným a novým programom, než na aký sú u neho diváci zvyknutí.

To znamená?

Program vychádza z jeho latinsko-amerických koreňov. José Curé spieva skladby Boleros a bude ich takto spievať prvýkrát vo svojej kariére. A prvýkrát u nás bude slávny Rolando Villazón, ktorý spieval v najväčších operných sálach sveta.

Ako sa tieto známe správajú mimo pódia? Predsa ide o veľké mená.

Rolando Villazón je ako človek vtipný a žartovný, netradičný a komický. Na javisku pri opere napríklad žongluje (úsmev). Obaja sú však veľmi príjemní muži. A ešte máme hviezdu Matta Daska z oblasti jazzu a swingu, v ktorej je slávny najmä vďaka interpretácii Franka Sinatru.

A čo slovesnké zastúpenie?

Aj keď cieľom festivalu je priniesť k nám svetové hviezdy, máme aj slovenské, treba totiž podporiť aj našich umelcov. Budeme mať koncert v symfonických aranžmánoch Ľubice Čekovskej, piesne Karola Duchoňa. Tento koncert však bude iný, budú ho spievať štyria speváci: Martin Gyimesi, Karol Csino, Titusz Tóbisz a Jiří Rajniš. Ľudia budú vedieť aspoň porovnať rozdiely medzi slovenským a svetovým umením (úsmev).

Aký rozdiel medzi zahraničnými a domácimi interpretmi vidíte vy? 

V zahraničí sú umenie a kultúra podporované viac, my máme síce skvelých umelcov, ale sú nepodporovaní a nedocenení, ak by to bolo inak, mali by sme aj my svetových umelcov. Ak je niekto dobrý, nezostane na Slovensku, odíde do zahraničia. Edita Gruberová je dokonalý príklad. Veľmi uznávam aj slovenské orchestre a ich umelcov, ktorí, ak by pracovali hocikde na svete, ich práca by bola docenená a mohli by si skvelo žiť. U nás však musia mať ešte ďalšie zamestnania, aby sa uživili. 

Mnoho ľudí má pred klasickou hudbou takpovediac rešpekt alebo skôr by som povedala, nenapadne im ísť si vypočuť tento druh hudby, nemyslíte?

Pre mňa je veľmi dôležité ľudí vzdelávať a priviesť ich bližšie ku klasickej hudbe. Nie je elitárska a nie je pre vyvolených. Na vysokom počte vidno, že ľudí priťahuje nielen miesto, ale aj dramaturgia. Takto sa klasická hudba  spája s populárnejšou formou. A na čo som hrdá, je koncert v deň, keď si pripomíname pamätný deň holokaustu a rasového násilia. Minulý rok bolo jeho súčasťou na festivale premietanie oscarového filmu Obchod na korze. Chceme ľudom pripomenúť tento deň. Tento rok sme pripravili koncert z piesní z najsilnejších filmov o holokauste – Sofiina voľba, Schindlerov zoznam, Denník Anny Frankovej, a venujeme ho žiakom stredných a základných škôl v Bratislave, ktorých pozveme zadarmo. Je to jeden z koncertov, ktorý je pre mňa veľmi dôležitý. Nie sme typickým festivalom, toto sú naše vlastné autorské projekty, máme aj Minijazz fest a záverečný koncert bude patriť Josému Curemu. Tento rok na festivale tiež vystúpia Knobelsdorff, ktorí budú hrať Šeherezádu v Csákyho kaštieli.

Je niečo, čo vás tento rok prekvapilo?

Nevídaný záujem o koncert Klasika menom Tango. Ide o klasickú hudbu spojenú s tangom. 

V súvislosti s festivalom, návštevnosťou a celkovo - máte pocit, že záujem o kultúru rastie?

Nie je to s nami úplne také zlé, ale nie je to ani nič výnimočné. Oproti krajinám ako Česko, Maďarsko a Rakúsko sme stále pozadu. V Česku má takmer každé malé mestečko vlastný festival klasickej hudby, kam sa ľudia naučili chodiť. U nás táto tradícia nie je a veľmi ťažko sa buduje.

Prečo myslíte?

Zlyhávajú určité formy podpory. Naučiť ľudí chodiť na kultúru a na umenie je náročné, ale už sa to zlepšuje. Chodí už aj veľa mladých ľudí, ale aj takí, ktorí tomu viac rozumejú.

Je klasická hudba, ktorú musíme poznať a pochopiť, alebo to je láska na prvý „pohľad“? Čoho je väčší podiel?

Určite je to láska na prvý pohľad. Ja som bola na opere prvýkrát v 15 rokoch, ale príde moment, keď si uvedomíte, aká to musí byť úžasná symbióza, akí musia mať tí ľudia talent, ako to musí fungovať, aby boli všetky zložky dokonale prepojené. Klasika je nesmrteľná. Dodnes sa hrá stále v rovnakej podobe, podľa mňa tí skladatelia museli byť géniovia.

Už ste to načrtli, tak by ma zaujímalo, aká bola vaša cesta k hudbe? 

Asi som k tomu inklinovala a vždy som sa aj v rámci práce venovala aj kultúre. Posledné roky však boli intenzívne. Povedala by som to tak, že niekto chodí na jogu, ja na koncert. Tam na všetko zabudnem. Už dokonca dokážem povedať aj to, ktorý súbor hral zle, aj keď neviem vysvetliť, ako to viem. Mám veľmi rada symfonické orchestre a tento projekt prišiel absolútne spontánne. Hovorí sa, že najkrajšie veci sa rodia z najväčšej lásky alebo z najväčšej bolesti z lásky, a to bol aj môj prípad. Chcela som dokázať to, kto som. Takže moja inšpirácia bola v bolesti. Žijem iba pre umenie. Som žena a spoločnosť odo mňa očakáva, že budem matkou, rodiť deti, ale nie každá žena je na to stvorená a nie každá žena to musí robiť. A žena nemusí byť šťastná len vtedy, keď má partnera a deti.