Spomeniete si na okamih, keď vám manžel prvýkrát povedal, že by chcel kandidovať za prezidenta?
Na to si už nespomeniem. Po návrate z Bruselu, kde pracoval ako predseda vojenského výboru NATO, začal jazdiť na besedy, ľudí zaujímala jeho predchádzajúca práca a občas sa niekto spýtal, či by sa nechcel stať prezidentom. My sme tomu smiali, manžel hovoril, že do politiky by nikdy nešiel. Potom však s touto myšlienkou prišli aj naši priatelia, a tak o tom začal uvažovať, až povedal: Čo keby som to skúsil?
Pokiaľ viem, radosť ste z toho nemali.
Keď sme sa po troch rokoch vrátili z Bruselu domov, manžel už mal dôchodkový vek, a tak sme sa bavili o tom, že budeme žiť pokojnejšie. Chceli sme sa viac venovať vnúčatám, svojmu domčeku, chalupe, hovorili sme si, že budeme jazdiť na výlety a nájdeme si viac času na svoje koníčky. No a vidíte, vzišlo z toho niečo úplne iné.
Ľutujete?
Na začiatku som manželovými úmyslami nadšená nebola, ale časom, ako sa všetko vyvíjalo, som pochopila, že má zmysel, aby to skúsil.
Práve ste sa stali prvou dámou. Možno to znie úsmevne, ale už tušíte, kam si na Hrade sadnete, kde budete mať kanceláriu?
Práve toto ešte úplne presne neviem, pretože nás všade pred inauguráciou nepustili. Čo viem, je to, kde mala pracovný priestor pani Ivana Zemanová. Úrad prvej dámy momentálne ani oficiálne neexistuje, nie je to žiadna stanovená funkcia. Rada by som však bola podobne aktívna ako pani Olga Havlová, Dagmar Havlová alebo Livia Klausová.
Máte predstavu, aké spoločenské úlohy sa od prvej dámy vyžadujú?
Sčasti mám. Keď sme sa zdržiavali v Bruseli, tak už som bola takou malou prvou dámou. Manžel mal vysokú vojenskú funkciu a ja som s ním absolvovala rôzne akcie a cesty do zahraničia.
Ako ste si na to zvykali?
Odišla som z predchádzajúcej práce do nového prostredia. Bola to pre mňa veľká škola, bola som hodená do vody a hneď začala plávať.
Zostáva vám 84% na dočítanie.