Spomeniete si, kde ste trávili Silvester v roku 1992, keď sa o polnoci skončila československá história?
Daniela: Už som žila a pracovala v Amerike, ale myslím si, že na Silvestra som práve bola na horách vo Francúzsku.
Pavol: To si nepamätám, ale najskôr sme s kapelou Team koncertovali. Počas Silvestrov sme väčšinou hrali, čo už neplatí, teraz si oveľa viac cením to, byť doma s rodinou.
Vybavíte si vtedajšie pocity z novoročného rozdelenia republiky?
Daniela: O delení som síce vedela, ale už dva roky som sa zdržiavala v cudzine a mala som len dvadsaťdva, v tomto mladom veku som to veľmi neriešila. Navyše neexistoval internet, neboli mobily. S našimi som hovorila raz týždenne. Volala som im do telefónnej búdky a počas tých pár minút, ktoré sme na seba mali, sme sa o politike nebavili. Dnes, keď sú úplne iné komunikačné možnosti a informácie sú oveľa dostupnejšie, by som sa nad tým zamýšľala oveľa viac ako vtedy, keď som si žila viac-menej vo svojej malej bubline.
Pavol: Stalo sa niečo, čo som nechcel, ale musel som to akceptovať. S kamarátmi z brandže sme si zanadávali, možno aj poplakali, a nezostalo nám nič iné, než sa s tým zmieriť.
Zatiaľ čo Daniela bola od roku 1990 v zahraničí, vy ste tu zažívali vzrastajúce česko-slovenské hašterenie. Prikladali ste mu od začiatku vážnosť?
Pavol: Ja som ho ani veľmi nevnímal, pretože sa celý život pohybujem v prostredí, ktoré sa nehašterí. Umelci, mám na mysli hercov a hudobníkov, medzi sebou tieto problémy a sváry nemali, pripadali nám veľmi malicherné. Nechápali sme, prečo sa niekto háda kvôli niečomu, čo náš sedliacky rozum nepovažoval za dôležité. Nerozumeli sme, ako môžu medzi politikmi naraz vznikať ostré hádky napríklad okolo pomlčky v názve spoločnej republiky. Veď to bola úplná kravina!
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.