U jednotlivcov je to relatívne jednoduché, každý hrá sám za seba, ale u skupiniek či družstiev je to zložitejšie
V súčasnej spoločnosti deti trávia oveľa viac času pri počítačoch a televízii ako na ihrisku. O negatívnych dôsledkoch tohto trendu snáď nie je potrebné ani hovoriť, je všeobecne známy. Inou otázkou je, ako ho môžeme zvrátiť. Jednou z možností ich nechať deti vyniknúť. Preto sa dôležitou úlohou trénera stáva motivácia detí pre šport. Každý z nás je rád úspešný. Túžba niektorých ľudí presadiť sa a stať sa známym je taká veľká, že sú ochotní pre pominuteľnú chvíľu slávy urobiť doslova čokoľvek. U detí je to podobné. Každé malé dievčatko alebo chlapec počujú veľmi radi, ako sú šikovní, akú má tréner radosť, že im cvik ide a podobne. Pre pochvalu sú ochotné urobiť veľa, a preto je pozitívna motivácia u detí silným hnacím faktorom. Problém ale môže nastať v prípade, keď tréner nevidí tú vec, ktorá si zaslúži pochvalu, alebo ešte horšie, pokiaľ ju vidieť nechce. Tu pomôže iba jediná rada: dbajte na to, aby každé dieťa bolo v tréningu aspoň päť minút kráľom! Čo to znamená v praxi? U detí, ktoré sú šikovné, nie je problém nájsť pozitívne momenty. Tie prichádzajú samy, už napríklad tým, že dieťa vyhrá preteky, či najlepšie splní určitú úlohu. Ale čo s tými, ktoré nepatria medzi „hviezdy“? Tréner by mal cielene vytvárať situácie, v ktorých môžu byť tieto deti úspešné a v ktorých sa tréner nemusí báť ich pred všetkými pochváliť a vyzdvihnúť ich vydarený pokus. Samozrejme, že dôležitá je aj dôvera v deti. Tréner by nikdy nemal pripustiť pochybovanie o deťoch ako zo strany ostatných členov družstva, tak predovšetkým z tej svojej. Vždy by si mal uvedomovať, že stojí pred malými človiečikmi, ktorí majú celý život pred sebou a ktorí sa, na rozdiel od niektorých vrcholových športovcov, skutočne snažia zvládnuť danú hru či inú činnosť čo možno najlepšie. A že chcú často tak veľmi, až im to zväzuje ruky aj nohy. Preto aj keď neuspejú, mal by ich tréner pochváliť a povzbudiť. Už len z toho dôvodu, aby nabudúce nemali ešte väčšiu trému. A nikdy by sa nemal znížiť na ponižovanie či nadávky. Tým len ukazuje, že je sám ešte nevyzretým človekom.
Každý musí mať možnosť zapojiť sa do hry
Jedným z dôležitých východísk hier je zapojenie (participácia) detí do hry. Jednoducho povedané, pokiaľ má byť hra úspešná, každý jej člen si pri nej musí zahrať. A čím je väčšie toto zapojenie, tým lepšie. V športovej príprave sa často stretávame s niekoľkými chybami, ktorých sa tréneri dopúšťajú vzhľadom k deťom a ich účasti v hrách. Jedným zo základných nedostatkov je malý počet herných prostriedkov. Týmto termínom nechápeme určité predmety, ktoré sú nevyhnutné pre vlastnú realizáciu hry. Príklad: Ak budeme chcieť hrať futbal, potrebujeme loptu. Ale predstavme si, ako by vyzerala hra za normálnej situácie. Proti sebe hrajú dve družstvá detí po 11 členoch a s loptou pracujú len najlepší hráči. A tak celú hru ovláda iba napríklad 6–8 detí a ďalších 14-16 je v pozícii prizerajúcich a zahrajú si len minimálne. To samozrejme vedie veľmi rýchlo k tomu, že deti o hru stratia záujem a nebaví ich. Tréneri sa potom často rozčuľujú na svojich zverencov, že sa nezapájajú, že stoja okolo alebo že si nájdu inú náhradnú činnosť. A neuvedomujú si, že deťom nič iné v tejto situácii nezostáva. Komu by sa chcelo pozerať na to, ako sa ostatní hrajú, zatiaľ čo on len behá okolo a zapojí sa raz za 5 minút? A tak tréner prenáša vlastnú nevhodnú organizáciu na deti a vyčíta im, že sa nechcú prispôsobiť. Celý problém má relatívne jednoduché riešenie. Mať dostatočný počet herných prostriedkov. Ten môžeme zaistiť dvoma spôsobmi:
1. Znížiť počet detí v aktuálnej hre – spočíva vo vytvorení menších skupín, vo ktorých deti hrajú s jednou loptou. Nie 11 na 11, ale treba len 3 na 3.
2. Zvýšiť počet herných prostriedkov – hra sa hrá napríklad s viacerými loptami, deti môžu hrať v družstvách 11 na 11, ale v hre sú 2–3 lopty.
Celkový počet herných prostriedkov je samozrejme ovplyvnený ako vekom, tak aj zručnosťami detí. U menších detí s minimálnymi schopnosťami zaraďujeme viac herných prostriedkov (napr. vo veku 6 – 8 rokov jedna lopta na 4 – 6 detí), neskôr tento počet znižujeme. Vždy by však mal tréner sledovať, ako často sú jednotlivé deti zapojené do hry a koľko herného času sa naozaj zahrajú. Druhým dôležitým momentom pri hrách je problematika vypadávania detí z hier. Tento variant je veľmi nešťastný a tréner by sa mal hrám s vypadávaním pokiaľ možno vyhýbať. Dochádza totiž k tomu, že deti, ktoré vypadnú hneď na začiatku hry, musia iba sledovať ostatných, ako sa hrajú. Pritom by sa chceli hrať tiež. Tréner má opäť dve možnosti:
1. Možnosť návratu detí do hry – deti, ktoré vypadnú, sa po splnení určitej úlohy do hry vracajú
2. Náhradný program pre deti, ktoré vypadli – jedná sa o náhradnú činnosť, ktorú deti robia po tom, čo boli vyradené z hry. Môže to byť napríklad iná hra.
Nikdy by sa však nemalo stať, že deti sedia aj niekoľko desiatok minút v rohu telocvične alebo ihriska a sledujú svojich kamarátov, ako sa hrajú bez toho, aby sa mohli zapojiť.