...alebo žeby tých chutí ako si optimalizovať beh bolo ešte viacej? Však posúďte sami. „Daj si do uší
niečo dobre rytmické, to bude hnať.“ „Púšťam si pecky z mladosti, riadne nahlas, krásne ma nabudia
a mám pocit, že mám zas dvadsať.“ „Ja počúvam knihy, behanie je tak ešte užitočnejšia zábava.“
„Počítam si kroky, dobre sa tak odhadujú vzdialenosti.“ „Bež len tak, v tichu, sústreď sa na svoje
dýchanie, to je potom ako meditácia.“ „Traker mi hovorí, či mám ubrať alebo pridať, je to super, to
počúvam.“ Toto sú skúsenosti mojich bežeckých priateľov. Každý z nich má svoje vlastné rituály.
Rovnako je to aj u mňa. Avšak ani tie nie sú nemenné.
Keď som začínal behať, bolo to v tichu. Ľudia, ktorých som stretával, mali skoro všetci v ušiach kábliky.
Asi je to lepšie, vravel som si. A skúsil som hudbu. Vyberaním som strávil celkom dosť času, ale po pár
vybehnutiach som zistil, že to nemusí byť celkom ono. Nie na každý deň a na každý beh sa hodia všetky
skladby. Rytmus síce poháňa a hluk dáva zabúdať na únavu a prehučí ťažké dýchanie, to iste. Lenže...
Nie je práve krása behu v tom? Skúsil som aj informácie o rýchlosti a vzdialenosti. Ukázali sa, že sú pre
mňa dôležité. Vďaka nim presne viem čo bežím. Najmä keď sa pripravujem na niektoré bežecké
podujatie, tak slúchatká z uší von nedostanem. Potom som si nahral knihy. Príliš som sa na ne sústredil
a ukázalo sa to na pomalšom tempe.
Hm. Treba robiť poriadne veci poriadne. Prečo vlastne behávam? Čo mi to dáva? Aký ten čas je a aký
chcem, aby bol? Odpovedal som si – a prišiel aj na odpoveď na to, v akej spoločnosti bežať. Behávam
sám so sebou. A podľa chuti a potreby počúvam hudbu, informácie o rýchlosti a vzdialenosti, alebo to
celé vypnem a vypočujem si svoje vlastné telo. Dych, dopad nôh na rôzne povrchy, šuchot oblečenia, či
dokonca vietor a spev vtákov. A k tomu cítim – nosom, svalmi, obdivujem očami. Bez ohľadu na
„obsadenosť uší a mysle“, však každým jedným kilometrom bohatnem. Tak ako my všetci bežci. A preto
beh milujeme.