Nenosil ich so sebou, našiel ich v domoch svojich obetí. Bil ich kladivom, železnou rúrou, motykou, sekerou.
Často zabíjal celé rodiny a snažil sa nezanechať žiadnych žijúcich svedkov. Zároveň nešetril deti. V októbri 2002 ubil na smrť šesťročné dieťa a jeho otca rovnakou lopatou. Len dva mesiace predtým udrel v Dengzhou a počas vraždy znásilnil dve obete. Babičku a jej vnučku. V novembri toho istého roku spáchal v Gaoli ďalšiu štvornásobnú vraždu, z ktorej dve zahŕňali znásilnenia. Z domácnosti si vzal vrecia s korisťou. V auguste 2003 brutálne zavraždil päťčlennú rodinu v dedine Dongliangxiang bez toho, aby si niečo vzal z ich domu.
Prečo to urobil? Nejednoznačnosť jeho motívu určite neuľahčila vyšetrovateľom prácu. Zabil, pretože chcel. Z domácností kradol až vtedy, keď objavil niečo cenné. A znásilňoval alebo sa sexuálne uspokojoval svojimi obeťami len vtedy, keď sa mu to páčilo.
Žiadna z týchto aktivít nebola pre neho rozhodujúca, ale všetky spolu mu dali pocit nadradenosti, kontroly nad situáciou.
S nenávisťou v srdci
Po každom takomto útoku zmizol v dave. Zároveň výrazne ťažil z toho, že v Číne je nepísaným pravidlom myslieť na vlastné podnikanie a pôsobiť nenápadne. Ignorujúc policajné kontroly, kamerový dohľad a všadeprítomné sledovanie, pohyboval sa ako duch medzi provinciami bez toho, aby kdekoľvek vzbudil najmenšie podozrenie.
Nevyčnieval.
Bol len malým a ľahko vymeniteľným zubom v mašinérii druhej najľudnatejšej krajiny sveta. A nenávidel túto svoju ničotu. Paradoxne nasmeroval svoju nenávisť na ľudí, ktorí mu boli podobní. Tí, ktorí rovnako ako on žili „malé životy“ a boli zbytoční. Ľudia, ktorí nikdy nedosiahli vyššie vzdelanie, boli chudobní a zarábali si na základné živobytie.
Stručne povedané, čestní a pracovití obyvatelia vidieka, ktorí, rovnako ako on v detstve, museli tvrdo pracovať, aby zarobili dosť na to, aby aspoň raz týždenne zaplatili za prídel mäsa na obed. Nenávidel ich pre svoju vlastnú chudobu.
Xinhai ich zavraždil, aby sa pomstil spoločnosti, v ktorej musel žiť – a v ktorej museli žiť oni. Tým demonštroval ich zbytočnosť. Že sa o ne aj tak nikto nestará. Koniec koncov, aj on sa mohol dostať zo svojej vražednej zúrivosti, pretože on sám bol nikto a zabil zbytočné. Možno ho zaujímalo aj niečo iné, presný motív jeho konania však doteraz nie je známy.
Hlavným rozprávačom jeho príbehu boli cenzurované čínske médiá, ktoré mohli len ľahko špekulovať o tom, čo bolo povedané na súde v novembri 2003, po jeho zajatí.
Z článkov, ktoré v tom čase kŕmili správy, bola silná snaha vykresliť Xinhaia ako niekoho nezvyčajného, mimoriadneho, nadaného. Ľudský chameleón, tvárny jedinec obdarený oslnivou inteligenciou s pôvabne tichou, mačacou chôdzou. Páchateľ so špeciálnymi schopnosťami, špecifickými schopnosťami páchať trestné činy, ktoré obohatil svojou sofistikovanosťou a krutosťou.
Za tým bola snaha objasniť všetkým Číňanom, prečo sa tak dlho vyhýbal zajatiu. A prečo polícia tak fatálne zlyhala. Realita však bola oveľa jednoduchšia. A bolestivejšia. V skutočnosti ho nikto nehľadal. Pátranie po ňom nebolo ohlásené, nebol podozrivý, nebol zadržaný ani vypočúvaný.
Nebol typickým zlodejom, vrahom ani násilníkom. Každý z jeho útokov, z toho dvadsaťšesť za štyri roky, sa v detailoch popravy líšil od predchádzajúcich. Navyše v rôznych provinciách. Vyšetrovatelia sa zaoberali dvadsiatimi šiestimi incidentmi a hľadali dvadsaťšesť rôznych páchateľov. Bol len jeden Yang Xinhai.
Psychopat alebo sociopat?
Hoci jeho komplexný psychologický profil nie je známy, zahraniční odborníci dospeli z fragmentov publikovaných informácií k záveru, že Xinhai nebol psychopat, ale skôr sociopat. Táto hraničná porucha osobnosti je formovaná viac prostredím, nekompatibilitou s normami druhých a pocitom, že za svoje vlastné nešťastie sú zodpovední iba iní.
Citát, ktorý sa mu pripisuje, by to mal objasniť: „Keď som zabíjal ľudí, cítil som vášeň, a to ma inšpirovalo, aby som pokračoval v zabíjaní. Bolo mi jedno, či si zaslúžia žiť alebo nie. Nič z toho sa ma netýkalo, necítil som potrebu byť súčasťou spoločnosti. Nezaujíma ma spoločnosť,“ povedal.
Autorstvo citátu však nie je jednoznačné.
Neskôr sa objavili aj hypotézy o tom, čo ho viedlo k spáchaniu trestných činov. To, že bol obzvlášť nadaný študent, ktorý kvôli chudobe svojich rodičov nemohol dosiahnuť riadne vzdelanie, a preto sa vzbúril proti spoločnosti, sa ukázalo ako nepravdepodobné. Bol priemerným študentom a pred záverečnými skúškami utiekol zo školy. Nebolo potvrdené ani to, že bol v škole šikanovaný kvôli svojej nízkej postave, že ho rodičia zneužívali ako dieťa alebo že jeho otec bol alkoholik.
Jeho rodičia boli veľmi chudobní, ale žili dobre.
To však pre neho neplatilo. Prvýkrát bol odsúdený na päť rokov v pracovnom tábore za krádeže v Shaanxi a Shijiazhuang, keď mal 20 rokov. Prepustili ho o rok skôr. Údajne mal byť zatrpknutý, pretože jeho vyvolená nečakala, a vydala sa za iného.
Čím viac sa národné médiá pozerali na minulosť najaktívnejšieho sériového vraha v modernej histórii Čínskej ľudovej republiky, tým menej pohodlné to bolo. Začali si klásť pre krajinu nepríjemné otázky.
Ako je možné, že niekto žije v chudobe v dokonalej socialistickej krajine? Musia vidiecki poľnohospodári naozaj tvrdo pracovať, len aby dostali svoje prídelové karty? A čo kočovní pracovníci bez domova, ktorí sú tak vykorisťovaní ekonomikou? Naozaj systém pracovných táborov funguje tak, ako má, alebo len prepúšťa viac tvrdých zločincov? Ako môže byť niekto taký skazený, že otvorene pohŕda štátom a spoločnosťou?
Zadržanie bez fanfár
Pre čínsku políciu a v širšom zmysle aj pre čínsku vládu bolo odhalenie prípadu Jang Sin-chaj hrozným debaklom. Prečo? V prvej línii, priamo v uliciach dedín a miest, hliadkuje 3,6 milióna uniformovaných policajtov, okrskových dôstojníkov z 5 000 policajných staníc. Nad nimi sú dva milióny policajtov so širšou oblasťou zodpovednosti.
K nim treba pripočítať 1,7 milióna policajtov – kriminológov, špecializujúcich sa na rôzne oblasti kriminality v rámci dvadsiatich troch provincií z obecných úradov. Ročný rozpočet samotných policajných jednotiek týchto ľudí bude stáť 210 miliárd dolárov.
Nehovoriac o špeciálnych výkonných útvaroch ministerstiev verejnej bezpečnosti, štátnej bezpečnosti, spravodlivosti, oddeleniach Najvyššieho ľudového súdu a Najvyššej ľudovej prokuratúry alebo tajnej polícii a vnútorných sieťach kontrolórov, strážcov a informátorov. Pretože ich čísla a rozpočty sa neuvádzajú vo verejných finančných výkazoch. Určite ich však bude málo a určite nie sú podfinancované.
Spolu s ľudovou políciou by mali zaručiť, aby v tejto druhej najľudnatejšej krajine sveta neunikol trestu žiadny závažný zločin. Preto bol prípad Jang Sin-chaja pre čínsku vládu verejnou hanbou.
Štátna politika rýchlej spravodlivosti úplne zlyhala a bezpečnostný aparát s miliónmi policajtov a miliardovými výdavkami nedokázal splniť svoju úlohu. Sériový vrah brutálne zavraždil desiatky nevinných v priebehu štyroch rokov bez toho, aby ho niekto hľadal.
Chytili ho, ale v skutočnosti len čistou náhodou.
Bol zatknutý 3. novembra 2003 po tom, čo sa "správal nápadne" počas rutinnej policajnej kontroly zábavných podnikov v Changzhou, v provincii Hebei. Polícia ho vzala na výsluch a zistila, že miesta jeho údajného pobytu sa nápadne prekrývajú s prípadmi nevyriešených vrážd v štyroch provinciách. Keď sa mu vyhrážali vzorkou krvi, aby poskytol dôkazy DNA, sám sa k vraždám priznal.
1. februára 2004 bol odsúdený na smrť ľudovým súdom v meste Luohe, v provincii Henan, a o dva týždne neskôr bol rozsudok vykonaný streleckou jednotkou. Prípad "neviditeľného" sériového vraha bol uzavretý. Otázka bezpečnosti autoritárskej krajiny však bola otvorená.
