Situácia na mieste činu? Veľa krvi. Starší pár bol doslova ubitý na smrť vo svojej posteli. Vražedná zbraň chýbala. Bol to tupý tvrdý predmet, pravdepodobne tehla alebo kameň. Páchateľ sa ním dokázal vyzbrojiť pred domom obete, kde bolo stavenisko. Našlo sa aj niekoľko stôp, z ktorých sa vyrábali odliatky. Príbeh vraha spracoval portál Idnes.cz.
Samozrejme, neboli žiadni svedkovia, nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Stratilo sa niečo z domácnosti zavraždených? Nevyzeralo to tak. Veľa toho nevlastnili, motív lúpeže vyšetrovatelia nevedeli odhadnúť. Skôr sa kvôli brutalite popravy predpokladal nejaký emocionálne zafarbený scenár. Možno nespravodlivosť, hádka, susedský spor. Konflikt s niekým, kto obete dobre osobne poznal. To by zodpovedalo skutočnosti, že páchateľ sa vo vnútri obydlia dobre orientoval.
Vyšetrovanie vedené políciou sa uberalo obvyklými cestami. Výsluchy obyvateľov dediny, rozhovory so správcami ulice. Žiadne výsledky. Dvojnásobná vražda, ktorá sa odohrala na jeseň v odľahlej dedine Guochuang v provincii Henan, sa len pridala do štatistík kriminality.
V roku 2000 boli v Číne v priemere dve vraždy na 100 000 ľudí a to boli práve spomínané dve obete.
Prípad však nebol ani zďaleka ojedinelý. V provincii Henan, ale aj v susedných provinciách Shandong, Anhui a Hebei sa už dlho zvyšuje počet spáchaných vrážd, lúpeží vo vidieckych domácnostiach, ktoré viedli k smrti obetí, vražedných útokov s úmyslom znásilnenia a prípadov vrážd a následného posmrtného zmrzačenia alebo znásilnenia.
Neriešili sa však nad rámec bežnej iniciatívy a vôbec sa nepredpokladalo, že by mohli nejakým spôsobom súvisieť. Automaticky sa predpokladalo, že vinníci týchto zločinov boli niekde medzi 338 miliónmi obyvateľmi štyroch provincií. A že výsluchy, inšpekcie a domové prehliadky podozrivých napokon privedú spravodlivosť.
Osemnásť miliónov neviditeľných
V tom čase 33-ročný Jang Sin-chaj nebol na zoznamoch vyšetrovaných alebo podozrivých. Patril k "neviditeľným".
Osobitná skupina obyvateľstva, ktorá nie je uvedená v oficiálnych štatistikách zamestnanosti alebo v celkovom počte obyvateľov provincií, hoci predstavuje významný podiel pracovnej sily. Sú to masy nekvalifikovaných pracovníkov, ktorí sa neustále presúvajú z miesta na miesto. Ľudia bez trvalého domova alebo práce. Drifteri, drifteri.
V Pekingu sa nazývajú bei piao, v Hongkongu sa nazývajú gong piu alebo gangpiao a na severe a juhu krajiny sa nazývajú piāobó zhe a liúdòng gōng. Koľko ich je celkovo? Presné údaje z Číny chýbajú, ale odhaduje sa, že okolo 18 miliónov.
Sú vhodní, keď je potrebné urýchliť proces zberu, dokončiť stavebnú objednávku v rekordnom čase alebo bleskovo vyložiť náklad. Skrátka, všade tam, kde je potrebné pomôcť výrobe v zhone a často na krátky čas.
Neviditeľní pracovníci pracujú za zlomok miezd bežných zamestnancov, nie sú zahrnutí v správach, nemajú výhody sociálneho zabezpečenia alebo zdravotného poistenia, nepodliehajú pravidlám bezpečnosti práce, nemajú domáce certifikáty ani potrebné povolenia a dokumenty. Navonok neexistujú, ale prácu, ktorú vykonali, je vidieť. A hoci ich nezdokumentovaná existencia nie je režimu vôbec príjemná, je nevyhnutná pre fungovanie systému. Preto sa môžu voľne prelievať a migrovať medzi provinciami. Unikajú však z centrálneho registra.
Yang Xinhai pracoval ako mobilný robotník od svojich 17 rokov, keď utiekol zo školy. Odvtedy prijal každú prácu. Jedol to, čo dostal a spal, kde mohol. Jeho územím boli štyri provincie, medzi ktorými sa pohyboval na bicykli. A nie je náhoda, že práve v týchto štyroch provinciách sa zvyšoval počet nevyriešených vrážd.
V rokoch 1999 až 2003 spáchal 67 brutálnych vrážd a 23 znásilnení bez toho, aby si ho niekto všimol.
Vraždy s nečitateľným motívom
Čo vraha vlastne odhaľuje? Okrem nápadného správania sú to najčastejšie prehliadané maličkosti, drobné stopy. Veľa napovie spôsob, akým bol trestný čin spáchaný, výber miesta a samotné obete. Jang Sin-chaj sa však vzoprel týmto zavedeným kriminálnym schémam.
Splynul so svojím okolím, pretože sám vyrastal vo veľmi podobnom dedinskom prostredí. Domovy jeho obetí vyzerali takmer identicky s tými, ktoré si pamätal z detstva. A tak sa v nich dokázal bez problémov orientovať, dokonca aj v tme. Vedel, kde je spálňa rodičov a mohol hádať, kde spia deti alebo kde sú zvyčajne ukryté rodinné cennosti.
Nebolo ich však veľa, pretože vraždil a okrádal bezmajetných. Čo nikdy nespôsobilo taký rozruch, ako keby zaútočil na predstaviteľa strany, starostu alebo šéfa továrne či podnikateľa.
Útočil v rukaviciach, takže po sebe nezanechal odtlačky prstov. Chodil po mieste činu v topánkach o niekoľko veľkostí väčších, čo zmiatlo vyšetrovateľov. Nebol to však dobre premyslený zámer. Po každej akcii sa zbavil oblečenia a topánok postriekaných krvou, takže sa nestaral o správnu obuv alebo dobre padnúce oblečenie. Išlo o jednorázové výrobky.
A nástroje vraždy?
Dozvieš sa na ďalšej stránke
