Pokiaľ ruská armáda vpadne na Ukrajinu, bude Sergej Šojgu ako minister obrany tým, kto vydá rozkaz. Kto je muž, ktorý od roku 2012 zastáva funkciu ministra obrany?
Rovnako ako Sergej Lavrov patrí do užšieho kruhu ľudí okolo Putina, ktorí sú mu lojálni. Občasne spolu trávia dovolenky na Sibíri a hrajú spolu hokej. Nezabudnuteľná je Putinova návšteva južnej Sibíri spred desiatich rokov.
Pred televíznymi kamerami vytiahol z rieky Urbun dvadsaťkilovú šťuku a jeho skupina ho velebila, že z vody vylovil „hotového krokodíla“. Putinovi aplaudoval aj Sergej Šojgu, ktorý ruského prezidenta na rybolov na juhu Sibíri pozval.
Táto príhoda ukazuje, ako blízko má k vládcovi Kremľa súčasný minister. „Šojgu je dlhodobo považovaný za jedného z najpopulárnejších politikov v krajine, navyše sa mu ako jedinému podarilo byť od roku 1990 takmer nepretržite v ministerskom kresle. Ruskými prezidentmi mu vždy boli prisudzované kľúčové a ťažké agendy,“ priblížil pred časom pre Idnes.cz český analytik Václav Lídl.
Z Krajiny Šamanov
Sergej Kužugetovič Šojgu sa narodil desať rokov po konci druhej svetovej vojny v Tuve - ruskej republike na juhu Sibíri na hraniciach s Mongolskom, kde ešte dnes prevláda tibetský budhizmus a šamanizmus. Asi 77% obyvateľov tvoria turkickí Tuvianci a ešte na začiatku 20. storočia väčšina z nich žila kočovným spôsobom života.
Jeho otec bol Tuvianec. Pracoval ako redaktor miestnych novín Kužugeta Sergejeviča Šojgu a jeho mama Alexandra Jakovlevny Šojgu, Ruska narodená na Ukrajine, sa živila ako zootechnička. Otec súčasného ministra obrany bol jedným z najvýznamnejších komunistov v Tuve, zo začiatku to však nevyzeralo, že malého Sergeja čaká žiarivá politická kariéra.
Rebel s prezývkou Satan
V jednom z neskorších rozhovorov priznal, že sa v puberte rád bil, namiesto školy sa naháňal za loptou a sníval, že sa stane vodičom kamiónu. Vďaka odvahe, s ktorou robil najrôznejšie riskantné kúsky, si vyslúžil prezývku Satan. Píše portál Idnes.cz. Raz vraj kvôli stávke preplával rozbúrený Jenisej, inokedy rieku preskákal po plávajúcich kryhách.
Nezvládnuteľný mladík sa však koncom puberty upokojil a na vysokej škole v Krasnojarsku vyštudoval stavbárčinu. Oženil sa a začal pracovať na stavbách na južnej Sibíri. Počas desiatich rokov sa vypracoval na stavbyvedúceho a v roku 1988 vstúpil do komunistickej strany, v radoch ktorých sa rýchlo presadil - údajne predovšetkým vďaka svojmu svokrovi.
Roky tesne pred pádom ZSSR
Najskôr sa stal podpredsedom strany v Abakane, neskôr zasadol v regionálnej vláde Krasnojarského kraja. Ak by Sovietskym zväzom práve nehýbala perestrojka, Šojgu by to podľa ruského novinára Olega Kašina najskôr dotiahol na šéfa partaja v rodnej Tuve. Časy sa však menili a mladý straník navyše získal zaujímavé miesto v politických kruhoch mocného patróna - Borisa Jeľcina, ktorý sa roky priatelil s jeho otcom.
V roku 1990 sa Šojgu presťahoval do Moskvy, kde začal pracovať v Štátnej architektonickej a stavebnej komisii. Papierovanie ho však nebavilo a Šojgu neskôr spomínal, ako bol z prvého roku v metropole rúcajúceho sa Sovietskeho zväzu rozčarovaný. Všetko sa zmenilo vo chvíli, keď bol menovaný šéfom Zboru ruských záchranárov, ktorý vznikol v roku 1988 po zničujúcom zemetrasení v Arménsku.
Jeľcinov chránenec
Na čele organizácie, ktorá mala za úlohu zvládanie následkov prírodných katastrof, sa temperamentný Tuvinec našiel. Šojgu si podľa Kašina presadil, že jeho záchranári budú nosiť uniformu a zbraň, a podriadil ich tvrdej vojenskej disciplíne. Popri polícii a armáde tak vytvoril paralelnú silovú zložku, počtom mužov síce neveľkú, ale pohotovú, a voči svojmu šéfovi úplne lojálnu.
Vernosť svojmu politickému „kmotrovi“ Šojgu preukázal aj o dva roky neskôr, keď Jeľcin čelil vzbúreným poslancom a v Moskve vypukli boje, pri ktorých padli desiatky ľudí. Kašin píše, že zatiaľ čo armáda vtedy vyčkávala a požadovala od Jeľcina písaný rozkaz na útok na parlament, aby na neho v prípade neúspechu mohla zvaliť zodpovednosť, Šojgu na nič nečakal. Svojich mužov vyslal k obrane úradu moskovského starostu, ktorý patril k Jeľcinovým stúpencom, a účastníkom demonštrácie na podporu prezidenta nechal rozdať zbrane.
Vykresľovaný ako hrdina
Jeľcin pokus o zvrhnutie ustál a svojmu chránencovi pomoc nezabudol. Zbor záchranárov pohltil jednotky civilnej obrany a v roku 1994 sa transformoval na nové Ministerstvo pre výnimočné situácie, na čele ktorého bol pochopiteľne Šojgu. Čerstvý minister však rozhodne neplánoval tráviť všetok čas papierovaním v Moskve.
Kedykoľvek niekde vypukla katastrofa, Šojgu bol na mieste. Vyrážal na miesta postihnuté zemetrasením, požiarmi či záplavami, aby osobne koordinoval prácu svojich mužov a spolu so záchranármi sa vrhal do sutín. Televízia akčného politika vykresľovala ako superhrdinu, takže nie je divu, že sa čoskoro stal jedným z najpopulárnejších členov vlády. Ministri a premiéri prichádzali a odchádzali. Šojgu zostáva.
Ako minister pre výnimočné situácie pôsobil aj za Putinovej vlády - ktorý k moci prichádza na začiatku nového milénia - až do roku 2012. V tom istom roku krátko pôsobí ako guvernér Moskovskej oblasti.
Modernizácia armády
Vladimír Putin Šojgua neskôr menoval ministrom obrany s úlohou dohliadať na modernizáciu a reformy ruskej armády. Nebol spokojný s vystúpením vojska počas vojny s Gruzínskom v roku 2008, kedy sa ukázala nepripravenosť a v niektorých prípadoch technická zaostalosť ozbrojených síl. Vojaci sa napríklad kvôli zlyhaniu komunikačného systému a vysielačiek museli navzájom informovať mobilnými telefónmi.
Muž mnohých talentov o súkromí nehovorí
Momentálne šesťdesiatšesťročný Šojgu bol ako minister zodpovedný za anexiu Krymu. Vyslal námornú pechotu, aby blokovala ukrajinské základne, a zaistil odzbrojenie ukrajinských vojakov. Velil tiež intervencii v Sýrii, ktorou Rusko na jeseň 2015 zachránilo tamojší režim prezidenta Bašára Asada pred zrútením, ku ktorému už vtedy chýbalo málo. Povestný je tým, že základne a kasárne často „prepadá“ bez ohlásenia, aby sa velitelia nestihli pripraviť a neponúkali mu klasicky ruský obrázok Potemkinovej dediny. Píše portál Aktuálně.cz.
O jeho súkromí sa vie málo. Na rozdiel od iných politických špičiek Kremľu nerád hovorí s novinármi a odmieta sa baviť o rodine. Je ženatý, má dve dcéry. Jeho manželka je prezidentkou obchodnej turistickej spoločnosti Expo-EM.
Najstaršia dcéra ministra je súčasnou riaditeľkou Centra núdzovej psychologickej pomoci Ministerstva pre mimoriadne situácie, do funkcie bola vymenovaná v roku 2002 a súčasne je podpredsedníčkou Ruskej psychologickej spoločnosti. Jeho sestra Larisa Kuzhugetovna Šojgu, ktorá zahynula minulý rok, bola dlhé roky zástupkyňa Štátnej dumy.
Ruský minister obrany hovorí plynule deviatimi jazykmi vrátane angličtiny, japončiny, mandarínskej čínštiny a turečtiny. Podľa ruských médií je všestranne nadaný. Miluje hudbu, predovšetkým klasiku v podaní huslistky Vanessy Mae. Hrá na gitaru, maľuje, jazdí na koni, zbiera samorasty aj samurajské meče. Dovolenku trávia najradšej vo svojej rodnej Tuve, kde s obľubou jazdí na koni, chodí na lov a splavuje divokú vodu. V sibírskej republike je nesmierne populárny, miestne úrady po ňom pomenovali ulicu v jeho rodnom meste Čadan a dokonca aj jednu horu.
Dnes
Tesne pred Vianocami predniesol Šojgu prejav k dôstojníkom. Tvrdil, že špeciálny tím amerických vojakov chystá na Ukrajine provokáciu s chemickými zbraňami a z ich použitia potom môže obviniť Rusko. Pre svoje tvrdenie Šojgu neposkytol žiadne dôkazy. Washington tieto tvrdenia odmietol. Výrok Šojgua naopak vyvolal protišpekulácie, že operáciu, ktorá by dala zámienku k útoku, naopak chystá Rusko.
Ukrajinská vojenská rozviedka uvádza, že v hre je v tejto súvislosti veľká chemická továreň v meste Horlivka na území, ktoré ovládajú s pomocou Moskvy proruskí separatisti.
Blízko ukrajinských hraníc, v Bielorusku a na Kryme je teraz pod Šojguovým velením viac než 120-tisíc ruských vojakov.
