Šprintér Ján Volko je najrýchlejším Slovákom a držiteľom národných rekordov na 60 (6,55 sekundy), 100 (10,13 sekundy) aj 200 metrov (20,24 sekundy). Držiteľ kompletnej medailovej kolekcie zo šprintu na 60 metrov z Halových majstrovstiev Európy, zlata (200 metrov) a striebra (100 metrov) z Majstrovstiev Európy do 23 rokov, sa však na tohtoročnú olympiádu v Paríži nedostal.
„K postupu na 200 metrov mi chýbali v priemere 2 body, keďže som celkovo priemerne získal 1197 bodov a na postup stačilo 1199,“ napísal v príspevku na sociálnej sieti Instagram. V rozhovore pre Brainee hovorí aj o tom, ako sa cítil po neúspešnej kvalifikácii, plánoch do ďalších sezón aj po skončení kariéry, ale aj o budúcnosti slovenskej atletiky.
Rozprávame sa niekoľko hodín predtým, ako začne bežecká časť olympijských hier. Ako sa cítite?
Už som to celé predýchal. Samozrejme, stále ma mrzí, že tam nemôžem byť a hlavne z dôvodov, z ktorých to bolo. Ale už s tým aj tak nič neurobím a skôr sa sústredím na ďalšiu sezónu.
Budete preteky sledovať?
Pravdepodobne si to pozriem, aj keď má pre mňa olympiáda momentálne trpkú príchuť. Rozmýšľal som, či sa tomu vôbec budem venovať, ale určite budem fandiť aspoň našim atlétom.
Keď sa s odstupom času pozriete na minuloročnú sezónu, vidíte konkrétny moment, v ktorom by ste sa dnes zachovali inak?
Určite by sme viac zariskovali v halovej sezóne, aj napriek zraneniu. Čo sa týka dvojstovky, určite by som ju bežal na Czech Indoor Gala, ktoré som vynechal len kvôli obavám, aby sme celú halovú sezónu zvládli v poriadku.
Zároveň by mi to pravdepodobne dosť pomohlo aj v rebríčku. A tiež by sme sa snažili o čo najlepšie výkony na 60 metrov, to by som možno tú stovku ešte nejako zachránil. Už túto možnosť ale nemám, tak sa pozerám dopredu, respektíve som v prítomnosti.
Kvalifikácia nevyšla, je to fakt, v ktorom pre vás zrejme nie je príjemné piplať sa. Aj tak mi však nedá neopýtať sa na vyjadrenie vo vašom príspevku na sociálnej sieti. Napísali ste, že niektorí šprintéri figurovali na nejakých vymyslených pretekoch, ktorým sa nedá veriť. Čo ste tým mali na mysli?
Tomuto celému mal zabrániť svetový ranking, ktorý to mal upraviť tak, aby nemohli byť na všelijakých pretekoch v „Hornej Dolnej“ machinácie s časmi a vetrom. Aj napriek tomu – aj keď to nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť – na niektorých šampionátoch bežali neskutočné časy šprintéri, ktorí majú rekord od daného času povedzme dve-tri desatiny, čo je extrémne veľa. Tým pádom sa im úplne nedá veriť. Sú to veci, ktoré sa bohužiaľ stále dejú a asi im nezabránil ani tento systém.
Mali by sa podľa vás pravidlá olympijskej kvalifikácie zmeniť?
Ja som nebol zástancom tohto rakingu, pretože je to v podstate hra manažérov mítingov, ktorí si môžu za „lacné peniaze“ zobrať akéhokoľvek iného šprintéra, pretože keď im ten, ktorý je kvalitný, povie, že za takú sumu tam nepôjde, alebo mu nedajú podmienky, ktoré by potreboval na dosiahnutie výsledku a výkonu. Oni povedia „oukej, v rade stojí ďalších päť, ktorí to zoberú za menej, respektíve za iné podmienky, a ty môžeš ísť ďalej.“
Na druhej strane máte nejaké výhody - keď sa už v tom rebríčku nachádzate, tak sa v ňom dá ľahšie udržať, respektíve keď sa doňho človek dostane, tak má nejakú šancu, že si vybojuje aj ďalšie vrcholné podujatia. Ale tým, že my sme relatívne malá atletická krajina a nemáme toľko pretekov, nemáme vždy šancu na domácich mítingoch získavať také kvalitné body ako v zahraničí a musíme cestovať.
Napríklad v krajinách ako Švédsko alebo Nórsko, kde majú diamantové ligy a často tam štartujú pretekári, ktorí nedosahujú výkonnostnú úroveň, získajú veľmi silné body len za to, že tam skončia poslední. Ďalšia vec je tá, že na najlepšie mítingy sa dostanú aj tí, ktorí body nepotrebujú. Američania majú vlastnú internú kvalifikáciu, no berú body tým, ktorí ešte nemajú splnený limit. Sú tam dosť „vadné“ veci, ale nemyslím si, že by s tým boli v svetovej alebo európskej atletike niečo ochotní robiť.
Po ukončení sezóny ste mohli zvoľniť prísne tréningové tempo. Čo bola prvá „nezdravá“ vec, ktorú ste si dopriali?
Pravdepodobne pizza. Nedá sa povedať, že je nezdravá, ale nie je to hodnotovo vyvážené jedlo, pretože obsahuje veľmi veľa sacharidov a iných makronutrientov zase nie. Mám ju však rád a dal som si.
Máte niečo, čomu sa počas sezóny vyhýbate, no mimo nej si bez nej neviete predstaviť deň?
Nie som človek, ktorý by chodil len tak von s kamarátmi, keď tak sa stretneme na byte. Ale že by som si to bez toho nevedel predstaviť, to nie. Asi nemám nejakú konkrétnu aktivitu, skôr som trošku vypustil regeneráciu, ktorá je dôležitá počas sezóny.
Musím si aj psychicky oddýchnuť, lebo fyzická stránka je možno menej náročná ako tá psychická – človek si stále niečo odopiera, stále sa snaží udržať si hranice v stravovaní, spánku, regenerácii. Je to v podstate neustále obmedzovanie sa. Nesťažujem sa, ale je to tak. Počas voľna športovec potrebuje vypnúť a nič z toho neriešiť.
Máte 27 rokov - niektorí tvrdia, že svoje výkonnostné maximum máte za sebou, iní pripomínajú, že aj Usain Bolt dokázal vyhrávať zlaté medaily v 30. rokoch. Z vašich plánov na najbližšiu sezónu ale nemám pocit, že sa chystáte skončiť.
Ešte nie. Na európske majstrovstvá v Holandsku mám splnený limit, takisto sú tam Majstrovstvá sveta v Tokiu, ale keď som videl, aké sú tam limity, tak mi to príde, že tam nechcú naozaj nikoho okrem špičky, čo je smutné.
Pokúsim sa ale o čo najviac najlepších výkonov a uvidíme, čo bude ďalej. Bude to veľmi záležať aj od podpory, ako sa k tomu postavia partneri, sponzori, ale aj akú podporu budem mať zo strany štátu, prípadne iných zdrojov.
Linford Christie nakoniec vyhral olympijské zlato až ako 32-ročný. Ukázal tak, že šprintovať a vyhrávať sa dá aj po 30-tke. Počas najbližších olympijských hier v Los Angeles budete mať 31 rokov. Bude vašim cieľom v najbližších rokoch aj kvalifikácia na ne?
Už minulý rok som si hovoril, že olympiáda v Paríži bude pre mňa posledná. Každopádne, nevyšlo to a teraz mám motiváciu pracovať aj ďalšie štyri roky. Osobne si myslím, že aj v tom veku budem schopný podávať dobré a kvalitné výkony. Dnes sú šprintéri dlhovekejší, pretože všetko ide dopredu – medicína, regenerácia a poznatky sú už na inej úrovni, ako v časoch, keď behávať Linford. Oni to museli mať omnoho náročnejšie ako my.
Skôr ale momentálne hľadím na ciele, na ktoré mám dosah a ktoré sú čo najbližšie. Olympiáda v Los Angeles je ešte dosť ďaleko a človek nevie, čo bude zajtra, nieto ešte o štyri roky. Ak sa v tíme budeme pozerať príliš ďaleko, tak to nikam nepovedie.
Je niečo, čo chcete v rámci prípravy zmeniť?
Ani nie od základu, skôr sa zamerať na veci, ktoré fungovali a ktoré sme si teraz otestovali s pozitívnou reakciou, čo sa týka výkonnosti. Nie je vhodné meniť toho príliš veľa, pretože potom sa môže stať, že neviete, ktorý zafungoval a ktorý nie.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Počas prípravy veľmi záleží, či už je to obdobie, kedy trénujem dvojfázovo, alebo prechodné obdobie medzi tréningmi a pretekmi. Štandardne ale okolo 7:30 vstávam, okolo 8-mej raňajky, väčšinou prvá tréningová fáza je o 10-tej, čiže predtým ešte stihnem nejaké kompenzačné cvičenia, zameriavam sa na veci, ktoré už potom počas dňa nemám čas riešiť. Tréningová fáza je do 1-nej, niekedy aj dlhšie – záleží od toho, čo ideme robiť.
Potom samozrejme obed, fáza voľna a od štvrtej tréning. Ak je druhá fáza kratšia, tak až od piatej. Okolo 7-mej večera a po nej regenerácia, voľný program, fyzioterapie, občas iné aktivity na oddych, ako čítanie, rozhovor s blízkymi alebo film. Okolo desiatej sa už začínam chystať na spánok.
Čo vás dokáže počas prípravy a sezóny najviac motivovať?
Ľudia okolo mňa, či už môj tím, kamaráti, blízki alebo fanúšikovia, ktorí sú tiež dôležitým faktorom. Väčšinou sú to ľudia, kvôli ktorým mám chuť pokračovať v trénovaní a posúvať sa ďalej.
Už viackrát vás pribrzdili zranenia. Dá sa na ne nejakým spôsobom pripraviť, respektíve s nimi v rámci prípravy rátať?
Určite áno. Napríklad zranenia hamstringu - a dúfam, že to nezakríknem - sme už celkom dostali pod kontrolu. Odstránili sme rizikové faktory, ale tie tam samozrejme vždy budú, no treba sa tomu prispôsobiť. Pokiaľ sú svaly dostatočne flexibilné a silné, tak by mali byť schopné záťaž vydržať.
Samozrejme, telo nie je stroj. Nie je to tak, že keď mu dáte nejaké parametre a dostatočné množstvo regenerácie a výživy, tak to automaticky zvládne. Vždy sa objaví faktor, ktorý v tom môže zavážiť, ale dá sa tomu predchádzať pomocou testov a následného nastavenia tréningového procesu, regeneráciou a rehabilitáciou.
Uvažovali ste už nad tým, čo budete robiť po skončení vrcholového športu? Predsa len, aj keď sú pred vami ešte roky aktívnej kariéry, množstvo športovcov sa snaží myslieť aj dopredu.
Myslel som na to hneď v začiatkoch kariéry a preto študujem, síce dlho, ale študujem (smiech). Som na Fakulte elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity a dúfam, že najbližšie semestre už budú moje posledné. Chystám sa len napísať diplomovú prácu a obhájiť ju. Potom už snáď skončím svoje desaťročné štúdium (smiech).
Popri profesionálnom športe sa to inak stíhať ani nedalo, ale neľutujem to. Za tie roky som sa veľa naučil a pravdepodobne to bude oblasť, v ktorej chcem fungovať. Okrem toho máme s trénermi založenú atletickú akadémiu, v ktorej by som chcel nejakým spôsobom fungovať ďalej. Na trénerstvo si ešte netrúfam, ale uvidíme, všetko sa môže zmeniť.
Sledujete v klube, prípadne na domácej scéne mladé talenty? Rastie na Slovensku medzi mládežou nový generačný talent?
Určite áno. Osobne to síce až tak nestíham sledovať, ale moji tréneri, či už Naďka Bendová alebo jej manžel Andy Benda, ktorý je aj člen v Atletického zväzu, majú obrovský prehľad a sledujú to. Nechcem za to brať zásluhy, ale myslím si, že aj vďaka úspechom, ktoré som dosiahol ja, alebo teraz Viki Forster a mládežníci atléti, sa to celé posúva vpred. Je to podobné, ako keď Peťo Sagan dosahoval najlepšie výsledky a zrazu chceli všetci bicyklovať.
Súvisí to aj s rozvojom infraštruktúry, aj keď bohužiaľ teraz nemáme atletickú halu, takže nevieme urobiť prípravu na halovú sezónu, ale to je téma na iný rozhovor. Mladé talenty tu sú, len ich treba podchytiť, dať im podmienky, podporu a môžu dosahovať dobré výsledky. Koniec koncov sme to videli aj teraz na Majstrovstvách Európy do 18 rokov v Banskej Bystrici, kde sme získali medaily a viacerí atléti sa ukázali v dobrom svetle. Budúcnosť vyzerá dobre, no z hľadiska infraštruktúry sme na tom dosť ako rozvojové krajiny.
