Trojica mladých ľudí, sediaca v nedeľu 13. marca 1881 napoludnie v petrohradskej cukrárni na Nevskom prospekte, sa snaží pôsobiť nenápadne. Ak by však na nich niekto na pár minút upriamil pozornosť, isto by mu neušlo, že sú nervózni. Zákuskov, ktoré majú pred sebou na stole sa takmer nedotknú, len ticho sedia a podchvíľou sa pozrú von oknom, akoby na niečo alebo na niekoho čakali.
Nik z prítomných v tejto chvíli netuší, kto tí traja sú. Už zajtra ich však bude poznať celá krajina.
Volajú sa Sofia Perovská, Nikolaj Rysakov a Ignacy Hryniewiecki a sú členmi tajnej organizácie Narodnaja voľa (Vôľa ľudu). No a tým, na koho tak netrpezlivo čakajú, nie je nik iný, ako ruský cár, ktorého chcú zabiť.
Dlho a dôkladne sa na to pripravovali, niekoľkokrát museli zmeniť plány, sú však presvedčení, že dnes im to vyjde. A veľmi dobre tiež vedia, čo ich potom čaká.
„Alexander II. musí zomrieť a my, jeho nepriatelia zomrieme spolu s ním. Nádherný strom slobody si vyžaduje ľudské obete,“ stojí v liste, ktorý má pri sebe Hryniewiecki.
Zdá sa, že chvíľa, na ktorú čakajú, prichádza. Zvýšený ruch na ulici svedčí o tom, že cár, mieriaci na tradičnú slávnostnú prehliadku stráží, sa aj so svojím sprievodom už blíži. Perovská, Rysakov a Hryniewiecki opúšťajú cukráreň a ponáhľajú sa na nábrežie Katarínskeho kanála, kadiaľ má panovník prechádzať.
Radšej zhora než zdola
„Čo proti mne stále majú? Prečo ma prenasledujú ako divú zver? Veď sa po celý čas snažím, aby sa im žilo lepšie,“ povzdychol si trpko Alexander II. v novembri 1879, krátko po tom, ako vyviazol už zo štvrtého pokusu o atentát.
Svojím spôsobom mal pravdu, napokon aj dejiny si ho pamätajú ako reformátora, ktorý sa usiloval pomery v Rusku zmeniť k lepšiemu, medzi pospolitým ľudom sa tešil obľube a vyslúžil si dokonca označenie „Osloboditeľ“.
Na trón zasadol po smrti svojho otca Mikuláša I. v marci 1855. Zdedil zaostalú krajinu, ktorá bola zakonzervovaná v systéme samoderžavia (absolutistickej vlády) a nevoľníctva, zmietala sa v politických a hospodárskych problémoch a čoraz viac strácala medzinárodný vplyv.
Priam bezmocnosť Ruska zdôraznil neúspech v Krymskej vojne (1853 - 1856), ktorý Alexandra II. utvrdil v tom, že ak chce zastaviť úpadok krajiny, musí pristúpiť k zásadným reformám.
Jednou z najviditeľnejších čŕt ruského zaostávania bolo nevoľníctvo. Okrem toho, že v polovici 19. storočia išlo v Európe o anachronizmus, mala táto pretrvávajúca forma poddanstva roľníkov aj iný rozmer, a ten sa naplno prejavil napríklad počas Krymskej vojny.
„Porážka jasne ukázala, že zavedené spoločenské formy nemôžu tvárou v tvár hrozbe západných mocností obstáť. V dôsledku obmedzení vyplývajúcich z nevoľníctva sa totiž väčšina početného obyvateľstva impéria vojensky neuplatňovala a z tých, ktorí prichádzali do úvahy pre vojenskú službu, ich v skutočnosti bola k dispozícii len asi desatina,“ pripomína v knihe Zápas o európsku nadvládu britský historik Brendan Simms.
Cár teda stál pred nekompromisnou voľbou. Buď jestvujúci systém zmení, alebo budú jeho ríši hroziť v podobných prípadoch ďalšie porážky.
Už vo februári 1856 pred zástupcami moskovskej šľachty vyhlásil, že nevoľníctvo v Rusku musí byť zrušené, pričom zdôraznil, že to treba urobiť čo najskôr „zhora“, inak k tomu zakrátko môže dôjsť spontánne „zdola“. V konzervatívnych kruhoch napriek tomu narazil na odpor a trvalo dlhých šesť rokov, kým sa podarilo nájsť kompromis.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.