Obyvatelia Novgorodu začiatkom roka 1570 ani len netušia, aká hrôza sa na nich valí. Z Moskvy do ich mesta práve mieri cár Ivan IV. so svojím vojskom. Ženie ho hnev a túžba po pomste, čo podnietila informácia, že Novgorodčania sa chcú pridať na stranu jeho nepriateľa, poľského kráľa Žigmunda II. Augusta.
Ešte pred bránami mesta, na moste cez rieku Volchov, víta cársku suitu novgorodský arcibiskup Pimen. Je zaskočený, keď panovník od neho neprijíma požehnanie, odmieta dokonca pobozkať kríž a duchovnému vmetie do očí výčitku, že je zradca. Ako cárov oddaný služobník sa ale snaží na toto poníženie zabudnúť, slúži v Chráme svätej Sofie slávnostnú omšu a po nej pozýva Ivana so svojím sprievodom na hostinu. Atmosféra na nej je však ponurá, a cár, ktorý sotva ochutná jedlo, po chvíli prikáže svojim strážam, aby arcibiskupa i prítomných mníchov a novgorodských bojarov zadržali.
Vzápätí začínajú vojaci plieniť chrám. Rabovanie je však len predohrou pekla, ktoré sa má v najbližších hodinách a dňoch v Novgorode rozpútať, a ktorému sa Ivan IV. bude nielen prizerať, ale aktívne sa ho zúčastní.
Ochránim vás pred zlom
Korene Ivanovej násilnej až tyranskej povahy siahali podľa historikov do raného detstva. Syn veľkého moskovského kniežaťa Vasilija III. mal iba tri roky, keď po smrti otca zdedil moc. V takom veku pravdaže vládnuť nemohol, a tak sa regentstva chopila jeho matka Jelena Glinská. O syna záujem nejavila a keď o päť rokov neskôr zomrela, pravdepodobne na otravu, chlapec sa stal svedkom krvavého boja o moc medzi bojarskými rodmi Šujských a Belských, ktorí zrejme stáli aj za jej smrťou.
Inteligentný a vnímavý Ivan žil vo vlastnom paláci ako žobrák. Chodil hladný, otrhaný a bosý, bol vystavený častému psychickému i fyzickému týraniu. Únik hľadal v čítaní liturgických a historických textov, nemohol však nevidieť, ako sa znepriatelená šľachta vraždí medzi sebou a bohatne na jeho účet, i to, ako postupne umiera alebo končí v hladomorni stále viac jeho zástancov. S pribúdajúcim vekom si čoraz viac uvedomoval svoje postavenie, najmä, keď tí, čo ho neraz bili a ponižovali, pred ním pri oficiálnych ceremóniách kľačali, tvárili sa ako jeho najvernejší služobníci a ako budúcemu panovníkovi mu prejavovali úctu.
To všetko na ňom zanechalo hlboké stopy a ako trinásťročný prvýkrát nemilosrdne vrátil úder. Po jednom zo sprisahaní prikázal zadržať prvého veľmoža moskovského štátu Andreja Šujského a hodiť ho do ohra...
Zostáva vám 85% na dočítanie.