Nik už nezistí, či tí traja skutočne spriadali úklady proti cárovi. Možno plukovník Ivan Cykler z pluku takzvaných strelcov a jeho kumpáni, členovia Bojarskej dumy Alexej Sokovnin a Fjodor Puškin, chceli panovníka naozaj zavraždiť, ako to pri mučení priznali. A možno je pravdou i to, že za ich plánom stála niekdajšia regentka, cárova nevlastná sestra Sofia, ktorú za podobné pokusy nechal pred ôsmimi rokmi internovať v kláštore.
Rovnako však môže byť celé toto sprisahanie vymyslené a slúži iba ako zámienka pre desivé divadlo, ktoré Peter I. pripravil 4. marca 1697 pre Moskovčanov. Mimoriadne brutálna poprava Cyklera a spol. ako odkaz a varovanie pre každého, kto by chcel využiť cárovu neprítomnosť v krajine.
Odíde o niekoľko dní a je to naozaj výnimočná situácia. Ešte nikdy sa totiž nestalo, aby panovník opustil Rusko a odišiel do cudziny, notabene na taký dlhý čas. Bude preč možno rok, možno dva.
Veľké posolstvo, tak sa do dejín zapíše táto cesta, v rámci ktorej chce Peter I., okrem iného, na vlastné oči vidieť, ako sa žije vo vyspelých európskych krajinách.
Zakonzervovaný kolos
Rusko na sklonku 17. storočia takou krajinou ani zďaleka nebolo. Územná expanzia, v rámci ktorej v uplynulých desaťročiach získalo rozsiahle oblasti severnej Ázie ležiace od Uralu až po Kamčatku, z neho síce urobila kolos, no jeho vplyv, a to najmä v Európe, geografickej rozlohe vôbec nezodpovedal.
Krajina bola ekonomicky, politicky i technologicky zaostalá a jednou z hlavných príčin tohto stavu bola jej vlastná izolácia. Ruský štát zostával zakorenený vo svojich tradíciách a nemal záujem o moderné výdobytky a nové myšlienky, ktoré sa šírili za jeho hranicami.
Ako v knihe Rusko: Ľudia a ríša, 1552 – 1917 píše britský historik Geoffrey A. Hosking, „ich vlastná segregácia svedčila o podozrievavosti, s akou Rusi vnímali vonkajší svet a najmä 'ľstivé' spôsoby Západu“.
Prakticky v každom cudzincovi, ktorý do krajiny prišiel, totiž videli potenciálneho špióna či nositeľa „nezdravých“ ideí, ktoré môžu ohroziť ich život a kultúru. Ak sa nejakí cudzinci (často išlo najmä o Nemcov či Holanďanov) aj rozhodli v Rusku usadiť, spravidla boli vytesnení na predmestia a domáci sa od nich, až na výnimky, dištancovali.
Styky so zahraničím udržiavala prakticky výlučne hŕstka cárom vymenovaných diplomatov. Pochádzali síce z popredných aristokratických rodov, absencia diplomatického vzdelania, jazykových znalostí a vedomostí o medzinárodnej politike, ale tiež uprednostňovanie vlastných záujmov spôsobovali, že ich činnosť bola neefektívna a často aj kontraproduktívna.
Rusko sa tak rozvíjalo oddelene od zvyšku starého kontinentu a európske štáty ho napriek veľkosti ako mocnosť prakticky nebrali do úvahy.
Bez lodí to nepôjde
Mladý cár Peter I., ktorý sa po dlhom období spoluvlády so starším bratom Ivanom V. (celý čas však vládol nezávisle od neho, keďže ten bol chorý a o štátne záležitosti ani nejavil záujem) stal v roku 1696 jediným vládcom ruského štátu, to chcel zmeniť. Bolo mu jasné, že ak chce svoju ríšu dostať na úroveň európskych mocností, musí sa vzdať zaužívaných zvyklostí a musí pri tom postupovať rázne.
Začal do Kremľa pozývať cudzincov, počúval ich rozprávanie o živote a pomeroch v Európe, o rozvíjajúcom sa priemysle i obchode. Uvedomil si, že jedna z ciest, ktorou by sa Rusko mohlo otvoriť svetu a zároveň získať väčší vplyv, vedie cez more.
Prispela k tomu aj skúsenosť z roku 1695. Vtedy o...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.