Prababička Edity Steinovej sa zvykla v piatok večer pri zapaľovaní šabatových sviec modlievať, pričom na záver svojej modlitby vždy dodala: „Ó, Pane, zošli na nás tak veľa, koľko môžeme zniesť.“ Súdiac podľa Editinho ťažkého života s tragickým koncom bola nesmierne silnou osobnosťou, ktorá dokázala zniesť množstvo prekážok, prehier i utrpenia. Nič z toho, čo podstúpila, ju nezlomilo.
Dokonca nad ňou nevyhrali ani nacisti, ktorí ju neľudsky zavraždili v koncentračnom tábore. Európu si nepodmanil ani ich pokus o nadčloveka. Bola to práve Edita Steinová, pôvodom jednoduché židovské dievča, ktorú vyhlásili za svätú a spolupatrónku starého kontinentu. Mnohí kresťania si ju tak dodnes uctievajú ako vzor hodný nasledovania.
Na prvý pohľad vyzerá jej príbeh ako fikcia hollywoodskeho trháku. Prežitý je však naplno v autentickej hĺbke vážnych rozhodnutí a v kontexte nepriaznivých dejinných okolností.
Detstvo bez otca
Narodila sa v malom prenajatom domčeku na Uhoľnej ulici vo Vroclave. Písal sa vtedy 12. október 1891. Jej otec obchodoval s drevom. S týmto cieľom si založil vlastnú firmu, ktorá bola na začiatku značne zaťažená dlhmi. Často musel preto riešiť ťažkosti s uživením rodiny.
Keď Edita nemala ani len dva roky, prišla o neho. Zomrel na úpal počas letnej pracovnej cesty v lese medzi Bukowicami a Goszeczom. Starostlivosť o rodinu a obchod musela prevziať matka.
Firemná situácia sa postupne zlepšila a rodina splatila všetky dlhy. Steinovci sa presťahovali do väčšieho domu, avšak skromné životné pomery pretrvávali. Editu ovplyvnila skromnosť na celý život.
Vo svojich spomienkach uviedla: „Nebolo vôbec ľahké nakŕmiť a obliecť sedem detí. Nikdy sme nehladovali, no boli sme zvyknutí na najväčšiu jednoduchosť a šetrnosť. Niečo z tohto nám zostalo doteraz. V kruhoch, v ktorých som sa pohybovala neskôr, som sa často odlišovala svojou skromnou garderóbou, a hoci mi to bolo nepríjemné, ako každá výnimka, nikdy sa mi nepodarilo dosiahnuť zásadné zlepšenie.“
Ako najmladšie dieťa mala s matkou špecifický vzťah viažuci sa na posledné spomienky na otca. Napriek tejto vnútornej súhre nebola matka pre Editu nikdy dôverníčkou. Sama priznávala, že „to nakoniec ...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.