O vojne písal ako nikto pred ním. Viac ako reálna ho totiž zaujímala vnútorná vojna, ktorá sa vo vojakoch naplno rozpútala po návrate z frontu.
Erich Maria Remarque poznal démonov veteránov dôverne: vykorenenosť, desivé sny, alkohol, neschopnosť podriadiť sa autoritám. O ideály a citlivosť ho však nedokázali obrať ani tí.
Aj vďaka svojej hlbokej empatii sa za noc stal najčítanejším spisovateľom sveta. Jeho romány neboli darom len pre iných, ale aj preňho samého. Bez psychoterapeutických účinkov písania by bolesť zo stratenej mladosti a životné rany zvládal určite ťažšie.
Detstvo bez istoty
Narodil sa 22. júna 1898 v nemeckom Osnabrücku ako Erich Paul Remark. Už jeho detstvo nebolo idylické. Chudobná rodina nemala stabilné bydlisko, pre neschopnosť platiť nájomné sa neustále sťahovali. Otec, kníhviazač v tlačiarni, bol puntičkár so sklonom k okultizmu, matka bola labilná a chorľavá. Po smrti prvorodeného syna Theodora – zomrel ako päťročný – ešte viac lipla na Erichovi a jeho sestrách Erne a Elfriede.
Citlivý chlapec ju miloval, bola mu dôverníčkou a najdôležitejšou osobou v živote. Z detstva si napriek tomu odniesol traumu z nestáleho domova a pocit menejcennosti, ktorého sa nikdy nezbavil.
V škole sa mu darilo. Učitelia aj spolužiaci naňho spomínali ako na mimoriadne inteligentného a vnímavého. Baví ho umenie, hrá na klavíri (mama sníva o tom, že sa stane klaviristom a skladateľom), po základnej škole odchádza študovať za učiteľa.
Už od mladosti nadštandardne dbá o svoj výzor a zárobky za lekcie klavíra v bohatých rodinách investuje do kvalitných oblekov. A, samozrejme, do kníh. Medzi jeho obľúbencov patria F. M. Dostojevskij, Thomas Mann a Hermann Hesse. V šestnástich mu vychádza prvý novinový článok.
Život mu otočí naruby rok 1916. Po opakovanom naliehaní triedneho profesora Konschorka s niekoľkými spolužiakmi dobrovoľne odchádza do veľkej vojny, neskôr nazývanej prvá svetová. Šok zažijú už v kasárňach, na fronte sa ich pocity premieňajú na čistú hrôzu.
Z pekla do pekla
Priepastný rozdiel medzi svetom, ktorý mladíci len pred pár týždňami opustili, a desivou súčasnosťou Remarque neskôr okomentuje ústami hlavnej postavy románu Na západe nič nové, 19-ročného Paula Bäumera: „Nikto nás ale v škole nenaučil, ako v daždi
a víchrici zapáliť cigaretu, ako urobiť oheň z mokrého dreva – alebo, že je najlepšie vraziť bodák do brucha, lebo tam nezostane trčať ako v rebrách.“ A na inom mieste knihy zas takto: „Prvý granát, čo vybuchol, trafil naše srdcia.“
Erich sa dostáva na západný front k Hutulskému lesu, strategickému miestu, ktoré je bez prestania pod paľbou anglického delost...
Zostáva vám 85% na dočítanie.