Niekedy koncom roku 1944 sa pri lome neďaleko Jelšavy odohrala nasledujúca scéna. Skupinu vyhladovaných a premrznutých židovských mladíkov, ktorí mali v nohách dobrých dvesto kilometrov, nahnali na nástup. Veliteľ tohto pochodu smrti vyhlásil, že každého desiateho zastrelia. Mal to byť trest za to, že jeden z chlapcov sa noc predtým vykradol z provizórneho tábora a strávil ju s prostitútkou.
„Stál som v radoch kandidátov smrti, pohmkával som si prostú melódiu jednej Chopinovej piesne a v pokoji a mieri uvažoval, podľa akého systému bude šikovateľ vyberať svoje obeti,“ spomínal o takmer päť desaťročí neskôr jeden z preživších. „Rozhodol sa pre okuliarnikov. Myslel si, že Židia, ktorí nosia okuliare, sú židovatejší než ostatní. Ja som, našťastie, vtedy ešte okuliare nenosil. Oči som si pokazil až neskôr, keď som sa musel učiť čítať sprava doľava hebrejské písmená,“ pokračoval.
A v spomienkach skonštatoval, že nemeckí esesáci, ktorí to dopustili, urobili jednu veľkú chybu. Nechali prežiť jedného satirika. Ten vyhúknutý chlapec sa volal Ferenc Hoffmann. Svet ho však pozná ako jedného z najlepších satirikov 20. storočia Ephraima Kishona.
Árijec so žltou hviezdou
Kishon, začnime tentoraz od konca, vládol majstrovstvom brilantnej stručnosti. Jeho spomienková „biografia“ je útla knižka, ktorú zhltnete za jeden večer. Také sú, napokon, aj jeho ďalšie knihy, najmä zbierky poviedok. Pravdepodobne ho v tomto ohľade „vycepovalo“ vyše tridsať rokov, počas ktorých písal pravidelný stĺpček do izraelských novín Maariv, z toho prvé dva roky dennodenne.
Nutnosť zmestiť vypointovanú myšlienku do niekoľkých riadkov ho naučila úspornosti, ktorá je však veľmi svieža a čítavá. Možno aj preto jeho knihy vyšli vo viac ako tridsiatich jazykoch po celom svete. A napriek jeho úvahe o tom, že vtip a humor je v podstate nepreložiteľný, dodnes zabáva milióny čitateľov.
„Takmer všetci profesionálni humoristi sú ľudia, ktorých humor zachránil pred nevyhnuteľnou prázdnotou alebo aspoň pomohol uľaviť ich trýznenej duši. Ochránil ich, prispel k ich rovnováhe,“ píše v knihe Nebolo čomu sa smiať.
Veru, nebyť tejto danosti, možno by aj Kishon skončil ako jeho niekdajší spoluväzeň z tábora Lissy, spolu s ktorým utiekol a ktorý po skončení vojny trávil čas v ústave pre choromyseľných.
Poďme však do čias, keď bol známy satirik ešte Ferencom Hoffmannom, presnejšie malým „Ferikem“. A pristavme sa cez jeho vlastné slová pri niektorých udalostiach jeho pohnutého života.
Jeho otec, riaditeľ banky, si za ženu zobral svoju krásnu sekretárku Alžbetu a Fer...
Zostáva vám 85% na dočítanie.