Je skoré ráno 31. januára 1943. Do jednej z miestností v suteréne rozbombardovaného stalingradského obchodného domu Univermag vstupuje nemecký štábny dôstojník a oslovuje muža driemajúceho na lôžku: „Dobré ráno, pán poľný maršal. Dovoľte, aby som vám ako prvý zablahoželal k povýšeniu.“
Mužom, ktorému adresuje gratuláciu, je Friedrich Paulus, veliteľ 6. armády. Vlastne teraz už len jej torza, navyše obkľúčeného nepriateľom. Stalinovo mesto, ktoré mala dobyť a aj ho obsadila, sa pre ňu stalo smrtiacou pascou. Namiesto slávneho víťazstva sa tu dočkala zdrvujúcej porážky.
Paulus dobre vie, čo v tejto situácii jeho povýšenie znamená. Nie je to prejav uznania za hrdinský boj, Adolf Hitler mu tým odkazuje, že nemecký poľný maršal sa nevzdáva a že radšej obráti zbraň proti sebe, než by mal padnúť do rúk nepriateľa.
„A ešte niečo vám musím oznámiť,“ pokračuje štábny dôstojník. „Vonku pred dverami sú Rusi, dvaja oficieri. Chcú s vami hovoriť.“
A je to tu! Poľnému maršalovi je jasné, že chvíľa, keď sa musí rozhodnúť, práve nastala. Buď poslúchne führerov implicitný rozkaz a s ním aj rolu mŕtveho hrdinu, alebo sa mu vzoprie, zostane nažive a stane sa zajatcom.
Volí druhú možnosť a predlžuje tak svoje bytie o štrnásť rokov. To pravdaže v tejto chvíli nevie, rovnako ako to, čo ho v sovietskom zajatí čaká.
Generál „od stola“
„Bol vychudnutý, nedbalo oblečený, neoholený a vystrašený. Pôsobil na mňa ako nejaké plaché zviera zahnané do kúta,“ spomínal o niekoľko rokov sovietsky generál Ivan Burmakov na moment, keď sa v suteréne stalingradského obchodného domu ocitol zoči-voči Friedrichovi Paulusovi.
Poľný maršal bol vraj apatický, tvrdil, že od tejto chvíle ho majú považovať za súkromnú osobu, ktorá nemôže armáde vydávať rozkazy, a opakoval, že s bitkou pri Stalingrade ba ani s vojnou už nechce mať nič spoločné. Akoby si naplno uvedomil, že práve nastal koniec jeho vojenskej kariéry.
Nebola možno pretkaná takými oslnivými úspechmi, o akých kedysi sníval, no nebola ani krátka.
Písať ju začal ako mladý dôstojník ešte pred prvou svetovou vojnou. Počas nej sa dostal aj na front, organizačný talent a analytické myslenie, ktoré prejavoval a neuniklo ani nadriadeným, ho však predurčovali skôr na pozície v štábe. Tam napokon prakticky celú kariéru aj strávil.
Armáde zostal verný aj po podpísaní prímeria a prijatí Versailleskej zmluvy, ktorá nemecké ozbrojené sily výrazne okresala. A zostal v nej, už ako dôstojník generálneho štábu, aj po nástupe Adolfa Hitlera k moci.
„Nebol nacista, skôr národný konzervatívec. Nemohol si ale nevšimnúť, že wehrmacht začína s národnosocialistickým režimom splývať, pretože tento proces zlučovania mal na armádu veľký vplyv. On sa ako vojak stále považoval za apolitického človeka, ktorý iba vykonáva svoju profesiu. Lenže ozbrojené sily sú nástrojom politiky, ktorá procesy posudzuje lepšie, a preto za ne nesie zodpoved...
Zostáva vám 85% na dočítanie.