Pakt o neútočení medzi nacistickým Nemeckom a Sovietskym zväzom podpísaný ministrami zahraničia Joachimom von Ribbentropom a Viačeslavom Molotovom z augusta 1939 šokoval svet. Bola to dohoda dvoch režimov, ktoré dovtedy vystupovali ako ideologickí úhlavní nepriatelia. Jej výsledkom boli rozdelenie vplyvu v Európe a spoločná hranica týchto dvoch veľmocí. Nasledoval útok na Poľsko, ktorý znamenal začiatok druhej svetovej vojny.
Keď Adolf Hitler pakt jednostranne porušil a zaútočil na Sovietsky zväz, šokovaný bol tentoraz najmä Josif Stalin. Toho náhly útok zdevastoval. Bola však invázia bleskom z jasného neba?
Od útoku na Sovietsky zväz sa druhá svetová vojna zmenila. Jej rozmery sa nafúkli do gigantických rozmerov a jej vedenie sa stalo nebývalo krutejším a krvavejším. Od operácie Barbarossa sa z vojny vytratili aj posledné zvyšky ľudskosti. Masové popravy zajatcov a vyhladzovanie civilného obyvateľstva boli bežnou praxou. Nemilosrdnosť a krutosť, s akou sa nemeckí vojaci správali k sovietskym vojakom a obyvateľom, nemala v Európe obdoby.
Koniec koncov, presne takú vojnu chcel samotný Adolf Hitler. „Vojna proti Rusku sa nemôže viesť rytierskymi spôsobmi. Bude to boj ideológií a rás. Bude sa musieť viesť s bezprecedentnou, nemilosrdnou a neutíchajúcou krutosťou,“ vyhlásil 30. marca 1940 na tajnom stretnutí s vyššími dôstojníkmi.
Hitler pôvodne plánoval vyrovnať sa najprv so Západom. Pomaly však rástla jeho paranoja zo Stalina a útok na Sovietsky zväz sa postupne stával väčšou prioritou aj za cenu riskovania vojny na dvoch frontoch – ako sa neskôr ukázalo, invázia bola najväčšou chybou führera a znamenala začiatok jeho konca. Napokon, nebol prvým vojvodcom, ktorému sa Moskva stala osudnou.
Neveriaci Stalin a koniec paktu dvoch totalít
Správy o pripravovanom útoku sa hromadili už celé mesiace pred jeho iniciáciou. Nemecké prieskumné lietadlá mapovali sovietske pohraničie, no Stalin na ne zakázal útočiť. Kremeľ varovalo mnoho vlastných aj západných agentov, Stalin im však odmietal uveriť. Pár dní pred operáciou prichádzali varovania z každej strany – od rozviedčikov, diplomatov aj prebehlíkov.
Vo večerných hodinách 21. júna 1941 v deň letného slnovratu – najkratšej noci v roku – zatelefonoval generál Maxim Purkajev náčelníkovi sovietskeho generálneho štábu Georgijovi Žukovovi a informoval ho, že istý nemecký seržant-major sa vzdal sovietskym pohraničným jednotkám, aby ich varoval. Podľa jeho slov boli nemecké jednotky na bojových pozíciách a ráno malo na Sovietsky zväz zaútočiť 150 divízií.
Nemeckým dezertérom bol Alfred Liskof, presvedčený komunista. Preplával rieku Bug, aby Sovietom podal správu. Žukov zavolal Stalinovi a ten upovedomil národného komisára obrany ZSSR Semjona Timošenka. Všetci traja sa stretli v Kremli, aby vážnu situáciu prebrali, no Stalin tvrdil, že tohto prezliekača kabátov mohli Nemci poslať na vyprovokovanie Sovietov. Jeho verzii neveril. Timošenko však nesúhlasil a dodal, že Nemci prerušili telefónne linky smerujúce do Sovietskeho zväzu. Navrhol preto varovať všetky jednotky v pohraničí. Stalin bol proti, no súhlasil aspoň s nariadením, aby sa vojenské rady v blízkosti hraníc pripravili na možný útok. Nariadenie bolo vydané okolo polnoci.
Keď k veliteľom sovietskych armádnych jednotiek prišlo nariadenie o zvýšení pozornosti, tí sa rozhodli, že sa mu budú venovať až ráno. V predvečer nemeckého útoku zostávali sovietski generáli a dôstojníci na koncertoch a báloch. V skorých ranných hodinách však padajúce bomby zábavu ukončili.
Napriek niekoľkomesačnému zvyšovaniu počtu nemeckých jednotiek v pohraničí, nadmernému ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.