Od pádu totalitného režimu ubehlo dva a pol roka a Československo, respektíve oficiálne už Česká a Slovenská Federatívna Republika, má za sebou druhé slobodné parlamentné voľby. Kým tie prvé v júni 1990 sa niesli v znamení očakávania, či spečatia porážku komunistov, druhé sprevádza napätie a neistota z toho, čo príde.
Nielen v ekonomickej sfére – v plnom prúde je transformácia, ktorej sprievodné dosahy ľudia pociťujú v podobe zvyšovania cien či nezamestnanosti – ale tiež v politickej. Už niekoľko mesiacov sa totiž všade skloňuje otázka budúcnosti spoločného štátu.
Je streda 24. júna 1992. V Sieni federácie Bratislavského hradu skladá ústavou predpísaný sľub nová slovenská vláda. Na jej čele stojí predseda Hnutia za demokratické Slovensko Vladimír Mečiar.
Tvári sa ako vždy suverénne a nepochybne cíti aj veľké zadosťučinenie. Pred 14 mesiacmi ho Slovenská národná rada funkcie premiéra zbavila. Teraz sa do nej vracia. A vracia sa ako jednoznačný víťaz volieb na Slovensku.
Médiá vo svojom spravodajstve citujú jeho včerajšie slová, ktoré zazneli v kuloároch národného parlamentu počas jeho ustanovujúcej schôdze.
„Zvrchovanosť Slovenska vyhlási Slovenská národná rada v júli a Ústavu Slovenskej republiky potom v auguste. Netreba však písať pohrebné reči pre Česko-Slovensko, zvrchovanosť a samostatnosť nie je to isté,“ povedal novinárom.
V tom čase už má za sebou prvé rokovania s víťazom volieb v českej časti federácie, predsedom Občianskej demokratickej strany Václavom Klausom. Ten bude novým českým premiérom, ponuku zostaviť federálnu vládu odmietol. Aj to mnohí považujú za signál, že spoločný štát to má nahnuté. Rovnako ako Klausove slová po prvom povolebnom rozhovore s Mečiarom.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 86% na dočítanie.
Zostáva vám 86% na dočítanie.