„Z pohľadu ľudí, ktorí stratili svojich najbližších, spôsobilo bombardovanie NATO obrovské, neúprosné traumy. Ľudia majú dodnes jazvy na dušiach i v srdciach, ktoré nič nemôže vyliečiť alebo zmenšiť,“ pripomína Spasoje Veselinovič.
Aj to je dôvod, prečo je dodnes srbský národ plný emócií. Tie ho ovládnu vždy, keď sa začne akákoľvek debata o tom, či by sa Srbsko malo stať členskou krajinou NATO. Spomienky na bombardovanie sú totiž stále príliš živé.
Spasoje, ktorý je absolventom fakulty politických vied v Belehrade, pripomína, že dnešné NATO nie je tou istou organizáciou, ktorá rozhodla o útoku na Juhosláviu.
„Nestačí to však na to, aby sa zmenil imidž toho, kto zhodil kazetové bomby na naše deti, na predstaviteľa sily, ktorá nás bude ochraňovať. A to ani 20 rokov po akcii, ktorá nebola schválená Bezpečnostnou radou OSN.“
Propaganda NATO je podľa Veselinoviča v Srbsku všadeprítomná, čo je do veľkej miery skôr kontraproduktívne. Niektoré veľké médiá čoraz častejšie vyjadrujú podporu súčasnej vláde, ktorá je podľa časti obyvateľov s miernejším postojom voči NATO autokratická a a pripomína Miloševičov režim.
Z faktického hľadiska je Srbsko z veľkej časti obklopené členskými štátmi NATO. Pod ochranou Aliancie je aj územie Kosova, ktoré Belehrad stále považuje za svoju provinciu.
„Je však jasné, že Srbsko sa členom NATO nikdy nestane. Majú na to svoje vlastné dôvody a spomienky. Došlo tam k mnohým vojenským zásahom. Tie zničili ciele, ktoré zničiť nemali,“ vysvetľuje Kukan.
Podľa Veselinoviča by Aliancia musela urobiť oveľa viac, než len vyjadrovať ľútosť nad obeťami, materiálnymi škodami a zničenými životmi, aby presvedčila Srbov prijať členstvo v NATO. Územie Srbska je podľa Veselinoviča stále kontaminované bombami obsahujúcimi ochudobnený urán.
Ani jednotky NATO v Kosove neboli imúnne voči chorobám, ktoré vznikli kvôli dlhotrvajúcej operácii. O tejto téme sa v súčasnosti pomerne nahlas hovorí napríklad v Taliansku.