I kvôli tomu sú dnes pre väčšinu rohingských žien vítanou ochranou pred nechcenou pozornosťou nikáby, do ktorých zahaľujú svoje tváre, a abáje, voľné, vrchné čierne odevy, ktorými nahradili farebné látky, ktoré nosili v Mjanmarsku.
Hraničný región bangladéšskeho Cox´s Bazaru, kde sa Rohingovia sústreďujú, je na rozdiel od zvyšku krajiny veľmi konzervatívny. Odmietnutí v krajine, ktorú nazývajú svojím domovom, v snahe zapadnúť v novom prostredí prijali za svoje mnohé z miestnych zvyklostí.
Domovy opúšťali vo všeobecnosti s prázdnymi rukami a z viacerých ohľadov im nič nezostalo. Šatstvo im darovali miestni obyvatelia alebo moslimské humanitárne organizácie.
Pomocnú ruku Rohingom dnes ponúka len v najväčšom tábore Kutupalong-Balukhali podľa odhadov vyše 150 až 200 rôznych organizácií z celého sveta. Iba zlomok z nich však tvoria renomované medzinárodné organizácie a agentúry OSN.
V koordinačnom stredisku, ktorého úlohou je čo najefektívnejšie dostať pomoc k potrebným, sa ich združuje iba asi šesť desiatok. Väčšiu časť predstavujú malé, nie príliš známe organizácie. Často vzniknuté jednorazovo z moslimských komunít v zahraničí. A vo vzbudzuje i isté obavy.
„S nikým vôbec nič nekonzultujú. Vlastne ani poriadne nevieme, čo tu robia,“ pripustil pre Lidové noviny pod podmienkou anonymity jeden zo zahraničných humanitárnych pracovníkov.
Vie sa iba jedno. Pochádzajú z väčšinovo moslimských krajín - z Blízkeho východu, Turecka, Pakistanu – alebo z miest, kde je silná miestna moslimská komunita, ako napríklad v Británii. Vydávajú jedlo, starajú sa o pitnú vodu, rozdávajú šatstvo.
A tiež zaplňujú vákuum: financujú madrasy, islamské náboženské školy alebo mešity.
Podľa OSN slúži takmer miliónovej utečeneckej populácii celkovo 680 mešít a 270 madras.