Hnutie, ktoré získalo takmer 30 percent hlasov, je pritom ešte stále relatívnym politickým nováčikom – vzniklo iba v roku 2012. Stranou, ktorá stojí a padá na jednom mužovi, je rovnako Okamurova Sloboda a priama demokracia. Volebný úspech do značnej miery závisí od lídra aj v prípade strany Smer slovenského premiéra Roberta Fica. Podobne to u nás bolo v minulosti s Hnutím za demokratické Slovensko trojnásobného expremiéra Vladimíra Mečiara. Do politického prepadliska dejín zamierila aj kedysi suverénna SDKÚ, ktorá po odchode jej zakladateľa a dvojnásobného expremiéra Mikuláša Dzurindu balansuje na hranici prežitia. Vo vlaňajších voľbách získala len 0,26 percenta.
Obmena lídrov
Kým v našom parlamente dnes okrem Slovenskej národnej strany nesedí žiadne politické zoskupenie, ktoré by v priebehu svojej histórie prešlo vedením viacerých lídrov, v Česku o hlasy v každých voľbách súperí ľavicová sociálna demokracia a komunisti s pravicovou ODS a TOP 09.
Stále to však nie je tradícia, aká vládne povedzme v Rakúsku medzi ľudovcami a sociálnymi demokratmi, či v Nemecku medzi kresťanskou a sociálnou demokraciou. „Tento jav je typický pre nevyzreté demokracie. Nie je to len prípad strednej Európy či postkomunistického priestoru. Vidíme ho napríklad v Južnej Amerike, ale občas i v krajinách ako je Španielsko alebo Portugalsko. Z času na čas sa tam v minulosti dostali k moci lídri, ktorí príliš demokraticky nevystupovali,“ zdôrazňuje Jiří Pehe.
Politológ pripomenul, že na Slovensku, v Česku aj Maďarsku uspeli muži, ktorí použili podobné metódy na získanie moci, avšak ich politika je rozdielna. Napríklad u našich južných susedov vládne dlhé roky Viktor Orbán, ktorý začínal ako liberál, ale postupne sa z neho stal pravicový populista. Trochu iný prípad je Poľsko, kde je vláda Práva a spraviodlivosti ideologicky zakotvená v konzervatívnom nacionalizme. Nejde tam však o populizmus.
Otázka času
Podľa Peheho je pritom len otázkou času, kedy sa systém tradičných strán presadí aj v našich krajinách. „Teória hovorí, že trvá asi 60 rokov, teda zhruba dve až tri generácie, kedy sa aj z autoritárskej krajiny stane skutočná demokracia. Nejde tu len o procedurálny proces. Štát musí prejsť viacerými krízami, generačnými výmenami aj nedemokratickými prejavmi, ako bol u vás kedysi mečiarizmus či teraz v Maďarsku orbánizmus,“ podčiarkol Pehe.
Tieto etapy však podľa neho vždy trvajú len niekoľko rokov a v konečnom dôsledku môžu tradičným demokratickým stranám len pomôcť v ich obrode. Prevetrajú totiž staré skostnatené štruktúry a prinesú na čelo strán nové vedenie, ktoré dokáže do ich politiky vohnať čerstvý vzduch.