V malej kuchynke rozvoniavajú cestoviny. „Sami sme si navarili. Nedáte si?“ ponúkajú nás s nefalšovanou ochotou. Navariť taký ľahký obed je pre normálneho človeka rutinná záležitosť. Pre ťažko psychicky chorého umenie. Preto tá radosť. Nachádzame sa v rehabilitačnom centre občianskeho združenia Krídla.
Keď sa klienti tohto zariadenia dozvedeli, že ich navštívia novinári a dokonca ich budú fotografovať, väčšina z nich vzala nohy na plecia. Priestory Evanjelického domu na bratislavských Palisádach sú pre nich bezpečným útočiskom a istotou, ktorú si nechcú narušovať.
Našich zopár pokusov o rozhovor sa končí neúspechom. „Prosím vás, mňa nechajte na pokoji. Ja som veľmi chorá,“ požiada nás potichu postaršia pani a ďalej si paličkuje akýsi textilný vzor.
Zato 50-ročný Juraj, hneď ako vojde do dverí a zbadá nás, niekoľkokrát za sebou zopakuje: „Ďakujem, ďakujem vám za interview.“ Ukáže prstom na obrazy porozvešané po stenách a spustí: „Takýmto štýlom aj môj brat maľuje. Pozerám televízor a je mi dobre. Aj zajtra mi bude dobre. Budem spievať Tancuj, tancuj, vykrúcaj. Mám aj ďalšieho brata. Ďakujem za interview.“ Spŕška nesúvislých viet sa skončila.
Šéfka združenia Katarína Minichová nám vysvetľuje: „Juraj u nás urobil veľké pokroky. Keď k nám prišiel, býval veľmi namosúrený a takmer vôbec nekomunikoval. Ale aj jeho rodina mu veľmi pomáha.“ Slovko Krídla skrýva označenie pre spoločnosť príbuzných, priateľov a ľudí so psychickými poruchami. V tomto prípade ide väčšinou o schiz...
Zostáva vám 85% na dočítanie.