Unikátny projekt má svojich zarytých zástancov i odporcov. V každom prípade, z jeho výsledkov si spokojne mastí žalúdok väčšina Slovákov. V aktuálnom vydaní HN Focusu sa pozrieme na našu (ne)spokojnosť s fungovaním Európskej únie. Podľa posledného prieskumu Barometra za najväčší benefit pokladáme voľný pohyb cez hranice, súhlasne naň prikyvuje 71 percent z nás, čo predstavuje dokonca o 12 percent ako je priemer celej Únie.
V Bruseli však poznajú aj niečo, čo tam nazývajú slovenský paradox. Hoci prejavujeme relatívnu pohodu, k voľbám do Európskeho parlamentu nás nedotiahnu ani párom volom. Presnejšie povedané, len 13 percent sa unúvalo zakrúžkovať svojich kandidátov a táto účasť je historicky najnižšia spomedzi všetkých členských štátov.
Druhý najvyššie postavený Slovák v Bruseli Vladimír Šucha nám v rozhovore povedal, že nechuť zúčastňovať sa na voľbách do europarlamentu nevytvára dobrý obraz o Slovensku. „Nie sme veľmi schopní Úniu prezentovať ako niečo, čo je súčasťou bežného života človeka.“ Šucha šéfuje Spoločnému výskumnému centru Európskej komisie, v ktorom pracuje zhruba 3 600 expertov. Takže reč bola aj o umelej inteligencii, aj o nástrahách fake news aj o cunami informácií. Napriek tomu, že tento vedec je fanúšikom európskeho spoločenstva, budúcnosť nevidí ružovo: „Dnes stojíme na okraji priepasti. Vyhrabať sa z nej bude ťažké, ak nie nemožné.“
Redaktorom HN sa podarilo vyspovedať bývalého veľvyslanca v Bruseli Stanislava Valla, ktorý z hlavného mesta Únie odišiel len v jeseni minulého roka. Ten je na rozdiel od Šuchu „absolútnym“ optimistom a podľa neho je EÚ odsúdená na úspech. To však ešte neznamená, že by si zakrýval oči pred jej zakopnutiami. „Dosť ju poznačila migračná kríza. Povedzme si na rovinu – nezvládla ju,“ povedal nám diplomat, ktorého ctitelia kníh môžu poznať aj ako prekladateľa spisovateľa Umberta Eca.
V Bruseli žijú tisíce Slovákov. Z nich sme si vybrali štvoricu, ktorá sa tam úspešne uchytila. Hoci, nie vždy mali ustlané na ružiach. Erik Zolcer, ktorý vyštudoval medzinárodné vzťahy, si svoj štart nepredstavoval ako pracovník call centra, ktorý ponúka kávu, prípadne na diaľku opravuje kávovary. Musel preskákať päť stáží, aby sa dopracoval k svojmu vysnívanému džobu.
„Do Bruselu prichádzajú mladí ľudia z celého sveta. S titulmi z Harvardu, so znalosťou viacerých jazykov a pohybujúci sa v diplomatických sférach od narodenia,“ odkryl nám tú menej prívetivú tvár veľkomesta. Zolcer je krstným otcom občianskeho združenia Od Tatier k Schumanu, ktoré si získava čoraz silnejší kredit nielen medzi krajanmi. Hosťami neformálnych diskusií sú vedci i diplomati. Zatiaľ tým posledným bol prezident Andrej Kiska.
Spisovateľka, prekladateľa a jogínka v jednom tele Katarína Varsíková sa zase v „meste s daždivou reputáciou“, ktoré prirovnáva aj k zábavnému parku, našla hneď na prvé nadýchnutie. Pokúsila sa nám priblížiť jeho atmosféru slovami: „Prejdete cez ulicu a ocitnete sa na inej planéte. Tieto mikrosvety ma fascinujú.“
Veronika Jankovičová je už takpovediac veteránkou. Svoju kariéru štartovala ako stážistka v europarlamente práve v čase, keď sa sem Slovensku otvárali dvere. Ako asistentka europoslanca Petra Šťastného tu vydržala rovné desaťročie. Výrazne sa angažuje ako občianska aktivistka a tretí rok organizuje návštevné skupiny slovenských študentov, ktorým sprostredkúva aj stretnutia s europoslancami. „Dovolím si tvrdiť, že viem, ako funguje europarlament, a rada by som mladým ľuďom odovzdala svoju skúsenosť,“ poznamenáva Jankovičová a smeje sa, keď zahlási: „Mňa musíte brať ako Štefánika.“
Posledným zo štvorice je Pavol Krempaský. Do Bruselu si balil kufre už v zrelšom veku, keď mal na krku už dve ratolesti. S tými, čo by európske spoločenstvo vymazali z politickej mapy sveta, bytostne nesúhlasí: „Veď spravuje záležitosti pol miliardy obyvateľov. Pravdaže, mnoho vecí sa rieši komplikovane, ale projekt tohto typu sa nerealizuje nikde na svete, tak sa musíme učiť sami od seba.“
Prajeme vám príjemné a predovšetkým užitočné čítanie.