Milý Ernest,
uplynulo takmer pol roka od rána s krutým precitnutím do reality. Tvoja šokujúca smrť spôsobila mne a známym v mojom okruhu zdesenie, bolesť zo straty, smútok, prázdno, zlosť nad absurdným a krutým zločinom. Ale stala sa aj potravou pre cynikov všetkých kategórií, šťavnatým hltom pre bulvár a satisfakciou pre „jediných spravodlivých“.
Veľmi sa ma to dotklo, milý kamarát, dostavila sa ešte sekundárna bolesť, no zo všetkého najväčšmi ma trápi, že stále žijem v krajine, kde ľudský život prestáva byť najvyššou hodnotou, že ani dnes, pol roka po tej krutej a nezmyselnej vražde, nevieme, kto ju spáchal, objednal, kto sú Tvoji vrahovia, a bojím sa, že s plynutím času sa geometrickým radom vzďaľujeme od nádeje, že zločin bude spravodlivo potrestaný.
Tak ako dosiaľ nevieme (alebo ani nechceme vedieť?), kto sú tí, čo zabili a prečo Daniela Tupého, zmlátili Hedvigu Malinovú... Že by sme sa ani v Tvojom prípade nemali možnosť pozrieť sa im do tváre? Keby boli pri moci „tí druhí“, odpoveď by bola jednoduchá – nemajú záujem! V dnešnej situácii však toto desivé mlčanie vyvoláva ďalšie otázniky.
Strieľame góly do vlastnej brány, vešiame facky Novembru, konáme poľutovaniahodné činy, nezaujímajú nás ich následky. Možno som netrpezlivý, nie som, a nikdy som nechcel byť nositeľom elitných informácií, ale desí ma tá ľahostajnosť. Bojím sa, aká budúcnosť čaká krajinu, kde je ľahšie zomrieť, ako žiť.
Marián Varga
Z knihy Spomienky na Ernesta