Na čelo zastúpenia Európskej komisie na Slovensku ste sa postavili začiatkom roka 2012. Posilnili sme si v priebehu týchto šiestich rokov svoje miesto v Únii?
Slovensko si svoju pozíciu určite posilnilo. Už aj tým, že úspešne zvládlo predsedníctvo v Rade Európskej únie v druhej polovici roka 2016. Toto obdobie bolo naozaj veľmi úspešné. Podarilo sa počas neho odštartovať proces reforiem Únie a diskusiu o jej budúcnosti, ktorá najviac prebiehala vlani. Prijali sa mnohé veci a viaceré ďalšie návrhy sú na stole. V tomto smere bude zrejme rozhodujúci rok 2018.
Ktoré najťažšie výzvy poznamenali obdobie vášho pôsobenia na tomto poste?
Toto obdobie bolo pre Európsku úniu skutočne ťažké. EÚ prechádzala viacerými krízami. Tá prvá bola finančná, hospodárska a dlhová. Išlo teda aj o krízu eura, ktorá ohrozovala spoločnú menu a fungovanie eurozóny vôbec. Európskej únii sa podarilo prijať viacero opatrení a nástrojov na to, aby vyriešila tieto ťažkosti. Dnes je už na tom ekonomicky veľmi dobre. Rastú všetky členské krajiny. Európa teraz rastie dokonca rýchlejšie ako Spojené štáty. Priemer rastu EÚ dosahuje 2,3 percenta HDP, čo je skutočne slušný výkon. Slovensko rastie ešte rýchlejšie, tempom 3,3 percenta HDP.
Samotný rast ešte nemusí byť jednoznačným dôkazom, že máme všetky problémy za sebou...
Samozrejme, dôležité je, že nám klesá nezamestnanosť. Teraz ju máme oveľa nižšiu než v krízových časoch. Zároveň je u nás rekordná zamestnanosť. V celej Európskej únii teraz pracuje viac ako 235 miliónov ľudí. Veľmi dobré je tiež to, že aj deficity verejných financií sa podarilo dostať pod kontrolu. V špičke krízy sa priemer deficitov pohyboval okolo úrovne 6,5 percenta HDP, dnes sa nachádza v blízkosti jedného percenta. Začínajú klesať už aj verejné dlhy. V tomto smere máme teraz v Európskej únii naozaj dobré časy.
Kríza eura však nebola jedinou. Akými problémami ste sa ešte museli zaoberať?
Tá druhá hlavná kríza sa týkala utečencov. V špičke vtedy do Európy prichádzalo v niektorých mesiacoch viac ako stotisíc migrantov. Za rok to bolo dohromady viac ako milión ľudí. Bolo to teda naozaj veľmi ťažké obdobie. A tým, že členské krajiny sa nezhodli na niektorých riešeniach, vzniklo aj väčšie napätie v Európskej únii. Avšak hoci v tejto oblasti je ešte stále čo naprávať, aj tu sa veľa vecí pohlo dopredu. A to i počas slovenského predsedníctva.
Tvrdíte, že veci sa pohli dopredu. Európska komisia pritom podala žalobu na našich susedov vo Vyšehradskej štvorke za ich postoj k prijímaniu migrantov...
To áno, ale napätie v Európe sa nepochybne zmiernilo. Spustilo sa fungovanie Európskej pohraničnej a pobrežnej stráže. Veľmi pomohla najmä dohoda s Tureckom. Keď v októbri 2015 prichádzalo do Európskej únie, obzvlášť do Grécka, desaťtisíc utečencov denne, dnes sú to len desiatky, maximálne stovky ľudí. Pokles dosiahol 96 percent. Situácia sa zlepšila už aj v Taliansku.
Čo hovoríte na presadzovanie mechanizmu kvót či ďalšie opatrenia, ktoré Brusel prijíma v snahe vyriešiť migračnú krízu?
Migrácia tu bola, je a bude. Preto musí mať aj Európska únia lepšie nástroje na to, aby vedela čeliť i takýmto veľkým náporom mimo jej územia. V tejto oblasti je naozaj ešte veľa čo robiť.
Mnohé kroky Bruselu sa stretli s nepochopením obyvateľov Slovenska či ďalších krajín. Slováci odmietali napríklad prijímanie migrantov či pomoc Grécku. Nemáte pocit, že sa týmito spormi otupil vzťah ľudí voči Únii?
Je pravda, že popri spomínanom ohrození eura a Schengenského priestoru sme zažili ešte aj krízu dôvery. Znížilo sa pozitívne vnímanie Európskej únie a výrazne poklesla dôvera voči nej. Som rád, že práve v tejto oblasti sa situácia zlepšuje. Nielen u nás, ale v celej Európskej únii. A to platí, najmä čo sa týka eura. Tá podpora je teraz naozaj mimoriadne vysoká. V mnohých krajinách vrátane Slovenska dosahuje viac ako 80 percent. Boli to náročné roky, ale Európska únia ich zvládla a ja som presvedčený, že aj zastúpenie Európskej komisie v tomto smere pomohlo.
Čím konkrétne ste v tomto procese pomohli?
Prispeli sme napríklad k tomu, aby ľudia na Slovensku vedeli, čo robí Európska komisia pre to, aby sme spoločne zvládli krízové situácie. Možno len tak na vykreslenie, čo konkrétne robí zastúpenie Európskej komisie. Ja považujem za najdôležitejšie tri hlavné úlohy. Tou prvou je zabezpečiť, aby existovala dobrá spolupráca medzi slovenskými inštitúciami a Európskou komisiou. Teda aby to naozaj dobre fungovalo, dokázali sme sa zhodnúť na viacerých riešeniach a čo najlepšie využívali európske možnosti. Z tohto hľadiska si myslím, že najmä slovenské predsedníctvo bolo dobrou ukážkou, že táto spolupráca funguje naozaj dobre. My sami sme tu mali 79 návštev európskych komisárov a množstvo ďalších podujatí na vysokej úrovni. Všetko sme to však zvládli.
Čomu sa ešte zastúpenie na Slovensku venuje?
Druhou úlohou je to, že sa snaží pomáhať Slovensku, aby napredovalo v oblastiach dôležitých pre kvalitu života ľudí v našej krajine. Európska komisia pripravuje v tomto smere každý rok správu o Slovensku, v ktorej poukazuje aj na kritické oblasti. Na základe tejto správy potom chystá pre našu krajinu odporúčania. V prípade Slovenska sú tam vždy oblasti vzdelávania, zamestnanosti, udržateľnosti verejných financií či kvality podnikateľského prostredia a verejnej správy. My sme sa potom usilovali organizovať rôzne podujatia na vysokej a expertnej úrovni, aby sme na nich riešili mnohé veci.
Ktoré konkrétne veci ste na základe týchto odporúčaní riešili?
Napríklad tie, ktoré sa týkajú kvality verejnej správy, posudzovania legislatívnych návrhov na podnikateľské prostredie, dlhodobej nezamestnanosti či transparentnosti v zdravotníctve alebo iných oblastiach. Dôležitou bola aj otázka, či Slovensko potrebuje legálnu migráciu. Niekedy sme teda prinášali aj ťažké alebo nepopulárne témy. Myslím si, že v niektorých oblastiach sa nám podarilo pohnúť veci dopredu. No a tou treťou a poslednou, možno aj najdôležitejšou úlohou, bolo to, že sme sa snažili ľuďom ukázať, aké konkrétne veci, teda najmä práva a príležitosti, Európska únia prináša. Usilovali sme sa pritom dosiahnuť, aby ich ľudia vedeli aj využívať.
Darilo sa vám to?
Myslím si, že áno. Mali sme tu naozaj stovky rôznych podujatí. Niekedy šlo o príjemnejšie akcie, napríklad oslavy Dňa Európy. Boli sme na festivale Pohoda, Agrokomplexe či Kremnických gagoch. Robili sme súťaže pre študentov ako Mladý Európan alebo Supertrieda. Snažili sme sa poukázať na to, aké možnosti občania majú. Povedzme aká je ochrana spotrebiteľských práv v Európskej únii a ako ju ľudia môžu využívať. Potom sme sa im usilovali vysvetliť aj niektoré konkrétnejšie veci pri cestovaní. Tento rok je tiež pozitívne to, že konečne sme už prestali platiť roamingové poplatky a telefonujeme za domáce ceny aj v ostatných krajinách Európskej únie. Takže toto boli tri základné oblasti a ja si myslím, že sme to robili vcelku dobre. Veľa ľudí nás pozná a oceňuje tieto aktivity. No a ja som rád, že moje pôsobenie ocenil aj prezident Andrej Kiska ďakovnou medailou.
Aj tieto aktivity nepochybne prispeli k tomu, že Slovensko je výrazne proeurópskou krajinou. Jedným z mála sporných bodov je utečenecká kríza, kde odmietame prijímať migrantov na základe kvót. Vnímali ste v rozhovoroch s európskymi partnermi výčitky, že berieme eurofondy, ale pomôcť s migrantami nechceme?
Tieto otázky by som nespájal. Ani Európska komisia to nerobí, nikdy ich nespájala. Komisia celkovo oceňuje, že Slovensko sa snaží pomáhať pri riešení problémov v oblasti migrácie. V mnohých veciach sa zhodneme. Hneď po začiatku vypuknutia krízy Európska komisia navrhla viacero riešení. Niektoré boli krátkodobé, napríklad rýchlo posilniť Frontex, zriadiť námornú operáciu, dávať viac prostriedkov na pomoc krajinám, ktoré sú buď zdrojom utečencov a migrantov, alebo jednoducho ležia na hlavných migračných trasách. V mnohých prípadoch sa tieto problémy dali vyriešiť vzájomnými dohodami.
Môžete vyzdvihnúť nejaký konkrétny úspech v tejto oblasti?
Dobrým príkladom je dohoda s Tureckom. My pomáhame utečencom priamo v Turecku vytvoriť finančnými prostriedkami také dôstojné podmienky, aby nemuseli utekať do Európy. To je však iba jedna časť našej úlohy. Sú tam viaceré ďalšie kroky, ktoré navrhla Európska komisia. Dôležitou súčasťou tohto procesu je Európska pohraničná a pobrežná stráž, ktorá bola spustená práve počas slovenského predsedníctva. Okrem toho komisia ihneď navrhla aj zlepšenie identifikácie a registrácie migrantov v Grécku či Taliansku, posilnenie ochrany Schengenských hraníc zavedením prísnejších kontrol alebo systém predbežnej registrácie pri príchode do Európskej únie. V rámci tohto systému sa musia registrovať takisto ľudia, ktorí nemajú vízovú povinnosť. Toto ešte stále nie je dotiahnuté do konca. Na stole je zároveň lepšie prepojenie databáz či návrh v oblasti legálnej migrácie. Tých nápadov bolo teda naozaj veľa a Slovensko takmer všetky podporilo.
Napriek tomu nás naďalej rozdeľuje otázka prijímania migrantov. Myslíte si, že sa podarí preklenúť rozpory aj v tejto téme?
Samozrejme, je to jedna z mála oblastí, kde stále prevládajú nezhody medzi členskými krajinami. Niektoré štáty sa postavili proti rozhodnutiu o povinnom prerozdeľovaní migrantov na základe kvót, medzi nimi aj Slovensko. V tejto otázke dala naša krajina aj podanie na Európsky súdny dvor, ktorý ho zamietol. Rozhodol, že povinné premiestnenie utečencov je v súlade s európskym právom. Dôležité je však pripomenúť, že aj v tejto oblasti spoločný európsky postup funguje. Cieľom totiž bolo pomôcť krajinám, ktoré sú prvé „na rane“. Teda štátom, ktoré hraničia s nestabilným prostredím a navyše majú tisícky kilometrov hraníc, väčšinou námorných. Ten príliv bol taký masový, že ho nezvládali. A celý mechanizmus sa vytvoril práve preto, aby krajinám, ktoré sú na tom naozaj zle a majú najťažšiu situáciu, ostatné štáty dokázali pomôcť.
Tvrdíte, že prerozdeľovanie migrantov zabralo. Štáty Vyšehradskej štvorky však pripomínajú, že v programe bol premiestnený len zlomok ľudí z Talianska a Grécka...
Práve naopak, tento mechanizmus ukázal, že funguje. Vyšlo najavo, že nefunguje dobrovoľnosť. Krajiny, ktoré aj dobrovoľne niečo sľúbili, nedodržali ani to. Veď si vezmime len fakt, že na premiestnenie bolo zaregistrovaných zhruba 35-tisíc ľudí. Premiestniť sa ich podarilo vyše 32-tisíc. To znamená 93 percent. Ja si myslím, že ak sme z celkového počtu už teraz dokázali premiestniť takéto číslo, tak je to úspech. A podieľala sa na tom absolútna väčšina krajín vrátane pobaltských štátov, ktoré podľa môjho názoru patria medzi najaktívnejšie pri premiestňovaní, ale aj Slovinsko či Rumunsko. Takže nedelil by som tento spor na Východ a Západ, lebo v tomto prípade je to skôr Vyšehradská štvorka a ostatok Európskej únie. Takže táto téma je naozaj kontroverzná a vyvoláva napätie v Európskej únii. A, žiaľ, aj Slovensko k tomuto napätiu prispelo.
Čo by teda podľa vás mala naša krajina robiť inak?
Ja si myslím, že hlavne tu doma na Slovensku bola rétorika niekedy až príliš extrémna. Naozaj mohla byť umiernenejšia, už len z toho dôvodu, že celá utečenecká kríza Slovensko priamo nezasiahla. Takže napätie v tomto smere naozaj bolo, aj keď teraz je už miernejšie. Zmiernilo sa práve počas slovenského predsedníctva. Teraz však ide o to, aby sme našli zhodu v kľúčovej otázke reformy azylovej politiky. Jednoducho, aby Európska únia zvládala aj tie krízy, ktoré môžu prísť v budúcnosti. Aby krajiny, ktoré sú prvé „na rane“, vedeli, že sa môžu spoľahnúť aj na ostatných. Aby si mohli byť isté, že v prípade krízy im zvyšné členské štáty pomôžu. A to je veľmi dôležité, keďže schengenský priestor je náš spoločný priestor.
Ako by teda takáto reforma mala vyzerať?
Jej cieľom je to, aby sa hrany medzi jednotlivými krajinami skutočne obrúsili a našlo sa spoločné riešenie. Existuje pritom viacero oblastí, v ktorých Únia musí ešte zapracovať. Či už sa to týka legálnej migrácie alebo dotiahnutia opatrení na ochranu Schengenských hraníc. Ďalej je potrebné lepšie pôsobiť v krajinách pôvodu migrácie. Ale všade tam už sú návrhy Európskej komisie. Som presvedčený, že aj Slovensko sa aktívne zapája do mnohých oblastí.
To však bude ťažké. Inak sa na celú vec pozerá Taliansko či Grécko, kam chodia tisícky migrantov, a inak, napríklad, Slovensko...
Prirodzene, sú krajiny, ktoré majú tisíce kilometrov vonkajších hraníc, ďalej také, ktoré ich majú pár desiatok kilometrov, ale aj krajiny, ktoré nemajú vôbec žiadne vonkajšie schengenské hranice. Aj v tomto prípade však musíme náklady znášať spoločne. Práve minulý mesiac sme oslavovali desať rokov od vstupu Slovenska do schengenského priestoru. Slováci si už veľmi zvykli na výhody, ktoré to so sebou prinieslo. Či už pri cestovaní alebo bývaní v pohraničí. Výhody z toho majú aj slovenské podniky. Veľmi to pomáha obchodu. Pre nás ako ľudí zo Slovenska, ktorí ešte pred pár desaťročiami boli oddelení od západnej Európy ostnatým drôtom, to má obrovský význam. Spomeňme si, že mnohí ľudia zomreli pri pokuse o prekročenie hraníc. Takže fakt, že sme v Schengenskom priestore prakticky bez hraníc, je veľmi cenným bohatstvom. Je to zároveň určitým symbolom zjednotenia Európy, v ktorej nás už naozaj nerozdeľujú hranice, ale spájajú spoločné hodnoty.
Hovoríte o potrebe reformy azylovej politiky. Súhlasíte s názorom Donalda Tuska či Roberta Fica, že kvóty sú mŕtve a Európa musí nájsť iné riešenie?
Nesúhlasím s tvrdeniami, že povinné premiestňovanie nefunguje a je mŕtve. V praxi sa totiž ukázalo, že skutočne pomáha krajinám, ktoré majú ťažkosti. Pomohlo Grécku aj Taliansku. Práve odtiaľ sme premiestnili spomínaných 93 percent všetkých registrovaných utečencov, ktorí spĺňali podmienky. Jasne sa tu ukázalo, že to naozaj funguje. Teraz je nastolená otázka, akým spôsobom to nastaviť do budúcnosti.
Máme to chápať tak, že Brusel sa usiluje o zavedenie trvalého mechanizmu povinného prerozdeľovania?
Či tam bude povinné premiestňovanie alebo nie, to závisí od členských krajín Európskej únie. Musia však dať garanciu pomoci práve tým štátom, ktoré sú prvé „na rane“. Ale ako som už povedal, ten súbor opatrení je naozaj široký. A v mnohých oblastiach dobre funguje. Nemôžeme však byť naivní a myslieť si, že keď dáme peniaze do krízových oblastí, ako je napríklad Afrika alebo Blízky východ, tak sa tým všetko vyrieši. To nie. Pretože migrácia tu bude stále. Takže aby som to zhrnul, musíme riešiť migráciu za našimi hranicami, na našich hraniciach prostredníctvom ich silnej ochrany, ale aj vnútri Európskej únie. Povedzme si totiž otvorene, že tí utečenci už v Európe sú. Teraz musíme posúdiť ich žiadosti a podľa medzinárodných záväzkov a pravidiel OSN poskytnúť ochranu tým ľuďom, ktorí spĺňajú všetky kritériá na udelenie azylu.
Takže Brusel sa teraz bude rovnako intenzívne sústreďovať na všetky tri oblasti riešenia migrácie?
Presne tak. Sú to síce rozdielne časti, avšak Európska komisia od začiatku krízy jednoznačne hovorí, že celkové riešenie stojí na viacerých pilieroch. A jedným z tých pilierov je práve to, akým spôsobom budeme riešiť utečencov, ktorí sa dostanú do Európy. Je to dôležitá otázka, ktorú v žiadnom prípade nemôžeme oddeliť od tých ostatných. Nemôžeme povedať, že to budeme riešiť len v Afrike, alebo výlučne mimo Európskej únie. To nestačí. Musíme mať systém, ktorý dokáže zvládnuť príliv utečencov aj v krízových časoch. Nám tu tiež môže nastať podobná situácia. Napokon, ako sa to už takmer stalo, v súvislosti s krízou v Ukrajine. Keby to prerástlo do veľkého konfliktu, tak aj my by sme na našich hraniciach mali ľudí, ktorí utekajú z vojnových konfliktov. A ja si tiež myslím, že v prípade masívneho prílivu utečencov na našej východnej hranici by to Slovensko bez pomoci iných európskych krajín zvládlo ťažko.
Európska komisia žaluje kvôli migračnej kríze len Česko, Poľsko a Maďarsko. Slovensko medzi žalovanými nie je, hoci sme ponúkli len zlomok dodatočných miest pre migrantov, ktoré od nás žiada Brusel. Čím si vysvetľujete, že práve my sme zostali mimo tejto žaloby?
Je to tým, že Slovensko vždy deklarovalo svoje záväzky prijímať utečencov. Ubezpečilo, že v rámci celého mechanizmu bude dodržiavať určité nastavené kritériá. Úplne iný prístup v tejto otázke zvolilo Poľsko, Maďarsko aj Česká republika. Tí sa už dlhšiu dobu vôbec k ničomu nezaviazali. Takže Európska komisia vychádzala z prejavenej vôle plniť záväzky a na základe toho aj konala.
Predsa len môže byť jedným z dôvodov aj to, že kým napríklad Maďarsko na čele s Viktorom Orbánom či Poľsko s faktickým vládcom Jaroslawom Kaczynským sa od Bruselu vzďaľujú, premiér Robert Fico neustále ubezpečuje o záujme Slovenska pripojiť sa k jadru EÚ?
Nespájal by som to s tým. Európska komisia koná vo viacerých oblastiach, avšak vždy na základe práva EÚ. Každý prípad posudzuje podľa skutočného stavu. Tých konaní voči viacerým krajinám je viac a prebiehajú v rôznych oblastiach. Týka sa to aj Slovenska, ktoré má konania v niektorých oblastiach, napríklad v životnom prostredí. Takže vždy sa to deje na základe posúdenia konkrétnej situácie v konkrétnej oblasti. Komisia má presne určené kritériá a na základe toho koná. Tak to bolo takisto v tomto prípade voči Česku, Poľsku a Maďarsku. Rozhodne to nie je tak, že by si Komisia vybrala niektoré krajiny.
Myslíte si, že by sme sa teraz mohli stať akýmsi lídrom Vyšehradskej štvorky, čo sa týka vzťahov s Úniou?
Slovensko sa veľmi aktívne zapája do mnohých oblastí, aj do súčasnej diskusie o budúcnosti Európy. Podieľa sa tiež na nových iniciatívach. Práve tu by som chcel oceniť spoločné vyhlásenie troch najvyšších ústavných činiteľov, ktorí sa jasne prihlásili k proeurópskemu smerovaniu a k snahe byť v jadre európskej integrácie. K tomu prispieva aj skutočnosť, že Slovensko je v eurozóne. Najnovšie sa pridalo aj k európskemu prokurátorovi či spoločnej obrane. Samozrejme, Európska komisia toto všetko vníma veľmi pozitívne, čo ja považujem za odôvodnené. Takže ja by som v tomto prípade nespájal Vyšehradskú štvorku ako jeden celok. Niekde postupuje spoločne, inde má iné priority a v niektorých prípadoch je v každej krajine úplne rozdielna situácia. Slovensko má v každom prípade dobrú pozíciu.
Spomínali ste našu snahu dostať sa do jadra EÚ. Myslíte si, že reálne máme šancu dostať sa na takú pozíciu, aby nás Berlín, Paríž či iní považovali skutočne za rovnocenných partnerov?
Nemecko a Francúzsko sú istým spôsobom lídrami EÚ. Táto pozícia vyplýva z ich veľkosti či hospodárskej sily. Aj Nemci a Francúzi si však uvedomujú, že reformu Európskej únie nemôžu urobiť bez podpory menších krajín vrátane Slovenska. Takže tam existuje snaha zahrnúť do nových iniciatív všetky krajiny. Veď aj predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker povedal, že nám ide o jeden spoločný cieľ. Chceme napríklad, aby aj do eurozóny pristupovali ďalšie krajiny. Vytvára sa nástroj, ktorý im má v tomto smere pomôcť. Už sa k tomu prihlásilo Bulharsko či Chorvátsko.
Nie každý predsa spĺňa kritériá nevyhnutné na prijatie eura alebo má o spoločnú menu záujem...
Je tu snaha postupovať jednotne, avšak nemôžeme vždy čakať na všetky krajiny. To znamená, že keď niekto nie je pripravený alebo nemá záujem, tak ostatní nemusia zostávať na mieste. Môžu ísť predsa dopredu. A netýka sa to len eura. Ukázalo sa to napríklad pri európskom prokurátorovi, kde k dohode pristúpilo iba 20 krajín. V spoločnej európskej obrane je to 25 krajín. Slovensko tam všade figuruje, čo je podľa mňa veľmi dobre. Práve teraz sa hovorí o ďalších oblastiach, kam môžeme ísť.
V akých otázkach sa zintenzívňuje spoločný postup?
Silnejšia spolupráca sa buduje napríklad v oblasti sociálnych práv. Určite sa však bude diskutovať napríklad aj o daňovej oblasti či v otázke hospodárskej a menovej únie. Tam sú tiež viaceré návrhy, ktoré majú pomôcť dobudovať eurozónu a jej inštitúcie. Cieľom tohto úsilia je dosiahnuť, aby eurozóna fungovala lepšie a vedela zvládať aj veľké krízy. Takže vo všetkých týchto oblastiach sa intenzívne diskutuje o tom, čo ďalej. My by sme mali využiť práve tie aktuálne dobré časy v Európskej únii, keď sa jej darí, stúpa podpora ľudí a je väčšia dôvera voči nej. Treba to využiť na uskutočnenie potrebných reforiem s cieľom zabezpečiť, aby únia fungovala lepšie a mala aj silnejšiu podporu ľudí.
Slovensko malo na dosah veľký úspech v podobe získania Európskej liekovej agentúry či kresla šéfa euroskupiny pre nášho ministra financií Petra Kažimíra. Hoci nás médiá či niektoré krajiny pasovali za favoritov, nakoniec sme neuspeli. Čo podľa vás chýbalo k tomu, aby sme aspoň v jednom prípade zabodovali?
Konečný verdikt je na členských krajinách, len oni o tom rozhodujú. Európska komisia v tomto nemá pri hlasovaní žiadnu úlohu. Vypracovala len hodnotenie ponúk jednotlivých krajín. Môžem potvrdiť, že Slovensko bolo hodnotené dobre. Potom už išlo iba o to, aby si zabezpečilo podporu ostatných krajín.
Doplatili sme na to, že nás potopili veľké západné štáty?
Zase by som nepovedal, že tu išlo o nejaké rozdelenie na Východ a Západ. Slovensko predsa nezískalo napríklad podporu pobaltských krajín alebo aj iných východoeurópskych štátov. Takže v tomto prípade to naozaj bolo skôr o lobingu jednotlivých krajín. Je to dosť citlivá záležitosť, na ktorej treba intenzívne pracovať a nie vždy to vyjde. Slovensko však má dobré skúsenosti z mnohých iných oblastí. Môžem napríklad spomenúť, že slovenskí diplomati boli osobitnými predstaviteľmi Európskej únie. Miroslav Lajčák v Bosne a Hercegovine či Ján Kubiš v Strednej Ázii. Teraz je ako osobitný predstaviteľ EÚ v Strednej Ázii Peter Burian. Takisto Maroš Šefčovič má významnú pozíciu podpredsedu Európskej komisie pre energetickú úniu. Takže Slovensko je podľa môjho názoru úspešné. Teraz má aj jedného generálneho riaditeľa – Vladimír Šucha stojí na čele Spoločného výskumného centra internej vedeckej služby Európskej komisie. Svojho zástupcu na takomto vysokom poste nemá mnoho iných stredoeurópskych alebo východoeurópskych krajín.
Takže odmietate špekulácie, že mohlo ísť o pomstu za našu neochotu prijímať migrantov, ako sa to snažia vykresliť niektorí odporcovia Bruselu...
Ako Slovák by som bol veľmi rád, ak by sme agentúru dostali. Rozhodne by som sa tu však netváril, že my sme ukrivdení a nič nedostaneme. Áno, v tomto konkrétnom prípade to nevyšlo. Agentúry však majú napríklad Poľsko, Českú republiku či Slovinsko. Ja verím, že aj Slovensko v budúcnosti dostane agentúru Európskej únie. Niekedy je však skôr zhodou okolností, ako to celé dopadne. Úlohu tu hrá mnoho faktorov, závisí to aj od celkového politického nastavenia. Je to skoro ako na domácej politickej scéne. Alebo si dokonca spomeňme len na to, keď sa napríklad v škole hlasovalo o predsedovi triedy. Takže niekedy to vyjde, inokedy zase nie. No a Slovensku to veľakrát vyšlo, ale teraz nie.
V členských krajinách sú čoraz silnejšie protieurópske strany. Má Únia vôbec šancu na hlbšiu integráciu v čase takýchto rozkolov? Nemôže sa stať, že poprední európski politici svojimi vyhláseniami o tom, že kto nechce, môže odísť, len povzbudia protieurópske nálady?
Teraz zrejme narážate na slová bývalého predsedu Európskeho parlamentu a volebného lídra nemeckých sociálnych demokratov Martina Schulza. Toto sú však výroky politikov, ktorí nereprezentujú Európsku komisiu. Mnohokrát nimi cielia na svojich voličov. V tomto je však pohľad Európskej komisie jednoznačný. Chceme ísť jednotne. Tam, kam sa to nebude dať, pôjdeme aj v užšej zostave. Ale musíme reformovať úniu, urobiť ju lepšie fungujúcou, silnejšou a odolnejšou.
Myslíte, že sa to podarí? Veď si spomeňme len na to, s akými problémami sa stretlo prijímanie Lisabonskej zmluvy, a to bolo ešte pred krízou na juhu eurozóny či náporom migrantov...
Práveže ja som presvedčený, že toto všetko sa dá urobiť v rámci existujúcich zmlúv. Komisia predsa nenavrhuje zmeny základných zmlúv Európskej únie. Treba stavať na tom, čo už teraz existuje v rámci Lisabonskej zmluvy. V nej je napríklad aj spomínané zintenzívnenie spolupráce v oblasti obrany. Sú tam takisto možnosti posilnenia eurozóny či vznik úradu európskeho prokurátora. Jednoducho, sú tam viaceré možnosti na vylepšenie únie. A my ich teraz potrebujeme využiť.
Čoraz častejšie sa skloňuje výraz Spojené štáty európske. Smeruje Únia k federalizácii?
Žiadne budovanie federácie nie je v pláne, keďže na to nie je vôľa členských krajín ani ľudí. My sami sme si urobili v tejto otázke prieskumy a vedieme skutočne veľmi intenzívnu diskusiu o budúcnosti Európskej únie. Debatujeme pritom o úplne konkrétnych témach.
Čo na to hovoria občania?
Medzi ľuďmi sme si urobili prieskum na jednotlivé scenáre. Som rád, že najviac opýtaných sa vyslovilo za to, aby sme viac vecí robili spoločne. Teda aby v oblastiach, v ktorých Únia nie je až taká silná, sa spravilo viac. Práve teraz je veľmi dôležitá diskusia s cieľom zistiť, kde a akým spôsobom by k takýmto reformám malo dôjsť. Pretože momentálne nestojí otázka tak, či Únia sa zmení, ale ako sa zmení. A ono sa to už deje. Už sa mení a je dobre, že Slovensko je pri tom.
Kto sa k týmto zmenám nepridá, tak má smolu a zostane mimo?
To Juncker ani nikto v Európskej komisii vôbec nehovorí. Všetci hovoria pravý opak. Teda že máme byť jednotní a držať spolu. A Juncker aj robí všetko pre to, aby sme spoločne postupovali. Pre predsedu Európskej komisie je veľmi dôležité, aby sme naozaj boli jednotní a silní. A v mnohých oblastiach sa ukazuje, že to funguje. Veď aj v rokovaniach s Veľkou Britániou sme dokázali, že sme silní. Preto nakoniec Briti musia urobiť viac ústupkov, keďže postupujeme jednotne. A to sa týka všetkých členských krajín, kompletnej dvadsaťsedmičky Európskej únie.
Keď sme už pri brexite, viac ako polovica Britov sa v najnovšom prieskume vyjadrila proti odchodu z EÚ. Myslíte si, že brexit je definitívny a nie je šanca, že krajina by mohla za nejakých okolností zostať členom?
Občania Veľkej Británie sa rozhodli a ich vláda na základe toho koná. Aj Európska komisia však musí reagovať na to, čo požaduje britská vláda. Takže z nášho pohľadu je teraz situácia taká, že Briti požiadali o vystúpenie, momentálne o tom rokujeme a je už len na britských občanoch, ako si nastavia vlastný systém. V tomto smere nemáme čo špekulovať. A čo bude v budúcnosti, to naozaj závisí od ľudí a od predstaviteľov v Londýne. Avšak teraz nič iné na stole nie je. Aktuálne prebiehajú rokovania a Európska komisia sa na ne plne sústreďuje. Ja som rád, že máme podporu od členských krajín. Aj z tohto dôvodu má i hlavný vyjednávač Michel Barnier silnú pozíciu. Jasne presadzuje záujmy ľudí, občanov Európskej únie.
Je Brusel v pozore aj kvôli Rakúsku, kde sa k moci dostali kontroverzní Slobodní? Pamätáme si na prelom tisícročí, keď kvôli vstupu Haidera do vlády sa Viedeň ocitla dokonca v európskej izolácii. Hrozí niečo podobné aj teraz, alebo sa situácia v celej Európskej únii zmenila a už to nie je taký problém ako vtedy?
Áno, tá situácia je dnes iná. Je to realita, ktorú musíme akceptovať. Prvá návšteva nového rakúskeho kancelára Sebastiana Kurza viedla do Bruselu, kde predstavil zámery vlády. Práve toto je dôležité, aby sme predovšetkým udržiavali diskusiu. Napokon, Rakúsko bude v druhej polovici tohto roka predsedníckou krajinou Rady Európskej únie. Dnes vidíme jasné záväzky týkajúce proeurópskeho nastavenia vlády vo Viedni. Ja osobne očakávam, že Európska komisia bude aj tu sledovať vývoj, tak ako to robí vo všetkých ostatných krajinách.
Môžete ešte povedať niečo o vašej budúcnosti? Čo budete robiť teraz po odchode do Bruselu?
Vraciam sa na generálne riaditeľstvo pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, kde som sa predtým venoval prístupovým a obchodným rokovaniam. Aj teraz budem pôsobiť v oblasti medzinárodných vzťahov v poľnohospodárstve. Je to veľmi dôležitá a citlivá téma a som rád, že sa jej budem môcť aktívne venovať. Trochu som ju sledoval aj zo Slovenska. Európska politika v tejto oblasti má veľký vplyv na nás všetkých, na to, čo jeme a v akom prostredí žijeme.