Aká vôňa sa vám vybaví, keď sa vrátite do detstva?

Vybaví sa mi mydlo Zelené jablko pod vianočným stromčekom. Potom nejaký parfum z puberty, ktorý vo mne zostal až do dospelosti. Strašne som ho milovala a vždy som si hovorila, že si ho zase niekde kúpim, ale už som naň nenarazila. A potom som dohľadala na stránkach ministerstva zdravotníctva, že je u nás zakázaný pre svoje chemické zloženie.

Vidíte, a mne sa vybavil pach školskej jedálne. Čo nejaká scéna z toho obdobia?

Tá tiež trochu súvisí s vôňou. Je horúce letné popoludnie, babička sedí na rozkladacej lavici v kuchyni, je cítiť po prasacom chlieviku, pretože niekoľkokrát denne chodila kŕmiť prasa, a napriek tomu teplu má zásteru a ešte šatku na krku. To je pre mňa silný obraz bezstarostného detstva na dedine.

Je zvláštne, ako máme na tie časy všetci podobné spomienky.

Možno silnejšie ako na to, čo sa stalo nedávno. Práve mi niekto hovoril, že doktorka v mojej poslednej knihe je mu povedomá. Zamyslela som sa, akú doktorku myslí. A až po chvíli mi došlo, že tam jedna je. Keď píšete, mentálne v tom príbehu žijete, ale potom z neho vystúpite a už tie informácie v hlave neudržíte. Už to vnímate len pocitovo.

Potrebujete pri písaní pokoj od všetkých vonkajších podnetov?

Naopak. Som schopná pracovať v akýchkoľvek podmienkach, pretože som bola matka samoživiteľka, mali sme neveľký byt, v ňom dvoch malých a potom dospievajúcich chlapcov, ktorí sa hrali na PlayStatione, pozývali si tam kamarátov a ja som pri tom písala. Takže som sa naučila úplne vypnúť, nepočuť, nevidieť. Ja si kulisu, ktorú na písanie potrebujem, viem urobiť v hlave, aby ku mne vonkajší svet v tej chvíli neprenikol.

Takže si odskočíte do reality k synom a zase späť?

Áno, racionálne prepnete, idete urobiť to, čo je potrebné, ale emočne zostávate stále v tom príbehu. Ten vás v tom prípade môže ovplyvňovať v realite, ako zisťujem. A s vekom sa to zhoršuje.

To znamená, že pocity, ktoré zažívate pri písaní, si potom nesiete so sebou?

Opíšem vám konkrétnu situáciu. Písala som celý deň, potom som dala synom večeru. Všetci sme tak pekne stolovali a ja som pritom mala stále hrozne blbý pocit, že som sa s niekým strašne pohádala. A stále som pátrala s kým. A potom mi došlo, že som niekoľko hodín písala o tom, ako sa chirurg háda so svojou manželkou. V tom príbehu ste vlastne stále. Nielen keď ho píšete. Zatiaľ čo písať baví iba grafomana, spisovateľa nebaví ťukať do počítača, ale prebývať mentálne a emocionálne v príbehu, cez deň, v noci. Samotné písanie je potom už len rutina.

Keď som čítal o dospievaní v osemdesiatych rokoch, hovoril som si, že som to prežil tiež a nebolo to nič obzvlášť pekné. Ako sa bránite tomu, aby vaše spomienky ovplyvnil sentiment a zostali presné?

Keď som napísala knihu Dědina, bola tam situácia, keď si chlapci zaobstarajú moped a jedna postava opravuje brzdové lanko. Môj redaktor sa ma vtedy pýtal, ako viem, ako sa také lanko naťahuje. Zistila som, že to vlastne vôbec neviem, len mi to v ranom detstve asi mozog nahral a pri písaní to nejako vypustil. Takže spomienky sa niekedy vynárajú samy, aj keď neviem, do akej miery môžu byť skreslené.

Ľudia si často nasadzujú ružové okuliare, ale pri Pláňatách som ten pocit nemal.

Myslím, že to obdobie robilo naše detstvo a mladosť dosť desivými. Stačí presvedčenie, že dieťa má ísť čo najskôr od matky. Zďaleka sa nedojčilo ako dnes. Pritom je dokázané, že dojčenie má absolútny vplyv na vytvorenie citovej väzby matky s dieťaťom aj na vybudovanie jeho vzťahu k svetu. Myslím si, že sme také obete vtedajšieho systému. Nie je dôvod sa na to dnes vyhovárať, ale je jednoducho fakt, že naša generácia bola tak nejako kolektívne traumatizovaná.

A je otázka, do akej miery si traumy z detstva nesieme stále so sebou. Nemyslím len dril v školách, ale napríklad aj stovky banalít ako pančuchy, ktoré škriabali, či kože v kakau.

Ja som ako dieťa hádzala v škôlke tučné mäso pod stôl, pretože nebolo úniku. Potom sa, samozrejme, vyšetrovalo, kto to tam hodil. Tiež ste sedeli s rukami za chrbtom?