Ktorý deň v živote by ste chceli prežiť znova?
Keď budete premýšľať o dni, ktorý by ste chceli prežiť znova, všimnite si jeden paradox. Teda to, že uspokojenie je občas priamo podmienené niečím veľmi negatívnym. Aby sa konečne skončila vojna, musela sa najskôr začať. Aby okupanti odtiahli, museli k nám vtrhnúť. Aby komunizmus padol, musel predtým byť nastolený. Aby sme si vážili život, museli sme najskôr nebyť a musí nám hroziť, že zase nebudeme.
Asi mi potvrdíte, že zdravá nespokojnosť je prospešná a, naopak, večne spokojný býva väčšinou šialenec. Kde je hranica, od ktorej nás už nespokojnosť paralyzuje?
Veľa negatívnych emócií, ako je napríklad práve nespokojnosť, alebo dokonca závisť, má v evolúcii aj pozitívny význam. Keď závidím susedovi, ako si pekne natrel plot a má kvety v oknách, môže to byť pre mňa impulz k tomu, aby som si plot tiež pekne natrel a dal kvety do okien, aby som mu nemusel závidieť. V takom prípade hovoríme o pozitívnej emócii. Keď však prekročíme určitú hranicu, začne emócia pôsobiť deštruktívne. Ak napríklad nemám dosť peňazí či odhodlania na to, aby som si plot opravil, môže sa, naopak, rozbehnúť túžba susedovi ten plot nejako zničiť a kvety zahubiť, teda v štýle „nech susedovi skape koza“.
Týka sa to každej emócie?
Všetko, čo je súčasťou našej emočnej výbavy, teda aj strach, úzkosť alebo bolesť, má dve strany mince. Tieto emócie nás chránia, pretože keby sme sa nebáli, už tu dnes ako ľudský druh nie sme. Keby sme necítili bolesť, zoškvaríme sa o prvé rozpálené kachle, o ktoré by sme sa opreli. Len čo sa však emócie prejavia v neadekvátnej miere alebo situácii, stávajú sa maladaptívnymi, teda neprispôsobivými, a môže sa z nich vyvinúť porucha, ktorá sa potom musí liečiť. To isté sa týka aj nespokojnosti, pretože nespokojnosť je sama osebe hnacím motorom toho, aby sme sa vylepšovali. Nie som dosť dobrý v behu? Dobre, musím trénovať, aby som bol lepší. Nie som dosť dobrý v písaní? Budem veľa čítať a písať, aby som sa zdokonalil. Tak to ide hladko až do chvíle, keď sa nožnice medzi tým, čo by som chcel, a tým, čo zmôžem, roztvoria natoľko, že už to nevedie k zlepšovaniu, ale k defenzíve, k nespokojnosti a zúfalstvu, zatrpknutosti voči okolitému, úspešnejšiemu svetu. Odmietnem sa na tom podieľať a začnem sa z toho sveta vzďaľovať, pretože tým ospravedlňujem svoju neschopnosť sa mu prispôsobiť. Maladaptácia vzniká vo chvíli, keď pre mňa negatívne emócie prestanú byť pozitívnou motiváciou. Čiže nespokojnosť je, samozrejme, na niečo dobrá, podobne ako závisť, ale závisť za určitou hranicou vedie k nepriateľstvu, k negativizmu a hlavne k agresii. To je obvyklý trik – keď chcete poškodiť nejakého politického konkurenta, uverejníte, koľko si zarobil.
Kedy už mám spozornieť, že sa blížim k nebezpečnej hranici?
Ten zlom je logicky u každého trochu inde. Nastáva vo chvíli, keď sa už rozpor medzi tým, čo dokážem a čo by som chcel dokázať, stane neprekonateľným. Opíšem to na príklade malých detí: keď ich učíte niečo nové, musíte im to servírovať v medziach ich možností, po malých krôčikoch. V takom prípade ich učenie baví, s radosťou zdolávajú nové úlohy. Keď sú však úlohy pre ne triviálne, začnú sa nudiť. A keby ste zrazu začali učiť matematiku v čínštine, potom s deťmi okamžite stratíte kontakt, ony ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.