Na Slovensku žijete už dvadsať rokov. Podarilo sa vám s ním zrásť?
Keď som v roku 2003 prišiel študovať na Slovensko, mal som s tým trochu problémy, ale už som si ako-tak zvykol. No úprimne poviem, doteraz ešte celkom necítim, že som tu doma, niektorí ľudia totiž majú predsudky. Ale ak prídem do Palestíny, po dvoch týždňoch cítim, že som tam už cudzí. Tak neviem.
Máte pocit, akoby ste nepatrili ani sem a ani tam?
Asi tak na polovicu. V Palestíne som žil devätnásť rokov a zvyšok života žijem na Slovensku. Do Palestíny chodievam na dvoj- až trojtýždňovú návštevu každé dva-tri roky. Berieme to ako rodinnú dovolenku, keďže tam máme more.
Čo sa vám nepodarilo na Slovensku doteraz stráviť, niečo, na čo si neviete zvyknúť?
Možno jedlo, my máme úplne iný jedálniček. A je tu aj iná mentalita ľudí, Slováci nie sú zlí, ale u nás v Palestíne sú bližšie rodinné vzťahy. Možno sa nás Slováci trochu boja, aj keď som ešte študoval, tak sa nás niektorí spolužiaci a spolužiačky báli.
Ešte na vysokej škole sa hovorilo, že Arabi idú po babách...
(smiech) Áno, toto o nás zvyknú hovoriť. Lenže keď nás spolužiaci a spolužiačky bližšie spoznali, tak sme nakoniec boli kamaráti.
Možno sa vás obávali aj preto, že keď ste sem v roku 2003 prišli, uplynuli iba dva roky od útoku na newyorské Dvojičky. A ľudia to ešte stále mali v sebe podvedome zakódované a všetkých Arabov hádzali do jedného vreca.
Doteraz na nás najmä v menších mestách pozerajú s istým odstupom. Aj keď sme niekde s manželkou, ktorá je takisto z Palestíny. Tu v Komárne nemáme žiadny problém, všetci nás poznajú, i keď sa občas nájde niekto s predsudkami.
Mali ste aj vy niekedy na Slovensku strach?
Zo začiatku, ešte ako študent. Keď som prišiel z Košíc do Bratislavy, býval som na „átriakoch“ v Mlynskej doline a vtedy boli časté napadnutia zahraničných študentov. Veľa mojich kamarátov
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 83% na dočítanie.
Zostáva vám 83% na dočítanie.