Ako ste sa stali projektantom mostov? Je za tým nejaká fascinácia z detstva?
V mojom prípade ide o prozaickejší príbeh. Študoval som gymnázium humanitného zamerania, no v poslednom ročníku som pochopil, že tento smer nie je pre mňa a že oveľa viac inklinujem k číslam. V rámci maturity som si už okrem iného zvolil matematiku a fyziku. Starší brat v tom čase študoval na stavebnej fakulte, pozeral som si zadania, na ktorých po večeroch pracoval, a veľmi sa mi to páčilo. Jednu z dvoch prihlášok na vysokú školu som si preto podal na ten istý odbor. Nespravil som prijímačky, ale prišlo mi vyrozumenie, že ma môžu zobrať na odbor inžinierske konštrukcie a dopravné stavby. Až neskôr som sa dozvedel, že tento odbor je v rámci stavebnej fakulty jeden z najťažších. Nakoniec som školu skončil s vyznamenaním a už počas štúdia mi bolo jasné, že toto by som vedel robiť a aj by ma to bavilo.
Prečo vás to pritiahlo práve k mostom?
Špecializáciu sme si volili na prelome štvrtého a piateho ročníka, dlho som to mal otvorené. Už v čase školy som však v rámci firemnej praxe vytvoril aj jeden most – konkrétne v Detve – a začalo ma to baviť. Páčilo sa mi, že za mnou zostáva niečo fyzické. Aj v mojom okolí poznám ľudí, ktorí zažili syndróm vyhorenia, ja toto však vôbec nezažívam. Práca projektanta prináša neustále nové impulzy a výzvy. Asi aj to je dôvod, prečo ma to baví a robím mosty už osemnásť rokov.
Pritiahli vás aj tým, že ide o špecifický typ technickej výzvy?
Možno áno. Lebo – dovolím si tvrdiť – statika pri mostoch je komplexnejšia a komplikovanejšia ako pri pozemných stavbách. Dôvodom je pohyblivé zaťaženie, ktoré pri budovách odpadá. Čiže pri moste treba konštrukciu overiť na väčšie množstvo kombinácií zaťaženia. Vo väčšej miere sa tiež vyšetruje dynamika mostov alebo vplyv zemetrasenia. Často riešime naozaj komplikované postupy výstavby. Na moste však vnímam aj jeho duchovný rozmer
Zostáva vám 84% na dočítanie.