Neistota vyvoláva úzkosť. Preto jej je v časoch krízy stále viac. Je nejaký rozdiel medzi úzkosťou a strachom?

Strach máme z niečoho konkrétneho (z hadov, z tmy, z toho, že prídem o prácu alebo sa rozídem s partnerom), zatiaľ čo základom úzkosti je práve neistota, čo bude, ohrozenie, ktoré nedokážem ovplyvniť. Keď viem, na čo si dávať pozor, je to strach. Keď to neviem, je to úzkosť. A aj keď jej intenzita je u každého trochu iná, vo všeobecnosti má na nás a na atmosféru v spoločnosti ničivejšie dopady než strach, ktorý sa dá ľahšie odstrániť. Zatiaľ čo úzkosť väčšinou aj dlhšie trvá.

Takže neistotu, a teda aj úzkosť môžem znížiť dostatkom informácií?

Teoreticky áno. Preto sme aj počas začínajúcej pandémie covidu či začínajúcej energetickej drahoty hltali v televízii, v novinách a na internete o týchto problémoch každé slovo. Iná otázka je, či sú odpovede natoľko relevantné, že nám pomôžu našu situáciu vyriešiť. Ľudský mozog stavia na kauzalite (vzťah medzi príčinou a dôsledkom), a keď ju nevidí, snaží sa ju dotvoriť, pretože to znižuje pocit neistoty, ohrozenia, a teda úzkosti. Preto ju ľudia podvedome hľadajú za každú cenu, napríklad aj tam, kde nie je. A takto vznikajú bludy a konšpiračné teórie. „Fakt, že to vysvetlenie je pomýlené, v tej chvíli nie je dôležité, podstatné je, že sme nejaké vysvetlenie našli. Je to rovnaké, ako keď sme skutočne vyhladovaní. Potom zjete čokoľvek,“ hovorí psychiater a neurovedec prof. Jiří Horáček, vedúci Centra pokročilých studií mozku a vědomí v Národním ústavu duševního zdraví. V neistote sme jednoducho mimoriadne ľahko manipulovateľní. Veľmi potrebujeme niečomu veriť. „A výsledkom je často masová viera v konšpiračné teórie, názorová polarizácia a vzájomné vzďaľovanie rôznych skupín v spoločnosti,“ vysvetľuje prof. Horáček.

Robte si so mnou, čo chcete. Psychologický experiment odhalil v ľuďoch to najhoršie. A zapísal sa do dejín

Aká neistota je pre nás najhoršia?

Samozrejme tá, ktorú práve prežívame. Všeobecne ale v nás najväčšiu mieru neistoty vyvolávajú nové, neznáme veci. Ak netušíme, čo môže prísť a na čo sa pripraviť, rozbliká sa v mozgu pocit najvyššieho ohrozenia. A naše obavy ešte zosilnejú, ak na udalosti okolo seba nemáme žiaden vplyv, žiadnu kontrolu. Predstavte si psa, ktorého zavreli do klietky. Tá je rozdelená stenou, ktorú môže preskočiť. V jednej polovici klietky dostáva do labiek jemné elektrické rany. To sa mu nepáči, ale rýchlo sa naučí preskočiť na druhú stranu. Ak však začne dostávať rany striedavo v obidvoch častiach klietky, podľahne strachu a frustrácii. Rýchlo pochopí, že neexistuje únik, že sa nemôže na nič pripraviť. Tomu sa hovorí naučená bezmocnosť.