Keď sa narodí dieťa, pediatri sledujú akési míľniky v jeho pohybovom vývoji: pretáčanie, plazenie, lezenie, alebo práve chôdzu. Môže byť oneskorená schopnosť chodiť ukazovateľom budúcich problémov?

Áno, ale vývoj detí je pomerne dosť individuálny a mozočkové dráhy, ktoré neskôr rozhodujú o presnosti pohybu a stabilite chôdze, dozrievajú až niekedy okolo siedmeho roku života. Ak sa teda u detí vyskytujú poruchy chôdze, bývajú spôsobené nejakým poškodením mozgu pred pôrodom alebo počas neho, ako krvácanie do mozgovej hemisféry, alebo môže ísť o hydrocefalus (tzv. vodnateľnosť mozgu, keď sa v komorách či dutinách mozgu abnormálne hromadí mozgovomiechový mok, čo môže viesť k mentálnemu postihnutiu, ale aj k smrti dieťaťa, pozn. red.). Pri takomto celkovom postihnutí mozgu mávajú dolné končatiny vysoký tonus, teda svalové napätie, dieťa potom chodí po špičkách, krátkymi krôčikmi, spastickou chôdzou (pri nej sa snaží udržať rovnováhu a našľapuje pomaly na špičky, pozn. red.). Existujú však aj vrodené, geneticky podmienené ochorenia spojené s poruchami chôdze. Napríklad svalová dystrofia pletencového typu (ochorenie postihujúce hlavne pletencové svalstvo okolo bokov, panvy a ramien – dieťa postupne stráca svalovú hmotu a silu, pozn. red.), tieto deti mávajú kolísavú chôdzu. A pri dedičných polyneuropatiách (poškodenie motorických a senzorických nervov zvyčajne v dolných končatinách, pozn. red.) zase zakopávajú o špičky.

Digitálny boj s alzheimerom: Do roku 2030 bude dvakrát viac chorých, pomôcť môže umelá inteligencia

Keď už si chôdzu osvojíme, vnímame ju ako samozrejmosť, nemusíme nad pohybmi nijako príliš premýšľať, a napriek tomu ideme. Ako veľmi zložitý proces je vlastne chôdza?

Chôdza je pre mozog jedna z najdôležitejších úloh a z hľadiska prežitia jedinca v rámci evolučného vývoja aj najzásadnejšia. A v skutočnosti aj dosť komplikovaná, pretože závisí od mnohých faktorov. V prvom rade sa mozog musí dozvedieť o polohe tela v priestore. Ďalej musí predvídať, aké zmeny v prostredí ho čakajú, či tam nespadne do bahna, do vody alebo do priekopy. A k tomu si mozog vytvára pohotovostné pohybové stereotypy (naučené a zvládnuté pohyby, akési pohybové „vzorce“ pre danú situáciu, pozn. red.), ktoré uplatní, ak daná situácia nastane. Mozog musí vedieť, či sa telo nenakláňa na niektorú stranu,