Náš rozhovor vychádza symbolicky na deň víťazstva nad fašizmom. Pre také Rusko ide o mimoriadne dôležitý deň a v súčasnosti mu podriadilo aj ďalšiu fázu svojej „špeciálnej vojenskej operácie“ na Ukrajine. Čo 8. máj znamená pre Nemcov, ktorí boli vo vojne porazení?

Možno tou prvou informáciou by malo byť, že 8. máj nie je v Nemecku štátnym sviatkom, hoci sa o tejto možnosti často vedú diskusie. Počas studenej vojny bol vnímaný ako sviatok na východe krajiny, v Nemeckej demokratickej republike, ktorá patrila pod sovietsku zónu vplyvu.

Ale keby sme sa pozreli na západné Nemecko, na Spolkovú republiku, tam vnímanie tohto dňa prešlo vývojom. Západ krajiny sa v prvých povojnových rokoch koncentroval najmä na to, ako vytesniť skúsenosti z vojny, ako na ne zabudnúť.

Veľmi zásadným prelomom bol 8. máj 1985. Na 40. výročie konca vojny mal vtedajší spolkový prezident Richard von Weizsäcker významný prejav v Bundestagu, ktorým prvýkrát označil 8. máj nie za deň porážky, ale za deň oslobodenia. Oslobodenia od režimu, ktorý bol proti slobode. Spomenul tam aj iné zaujímavé myšlienky, napríklad, že Nemci dostali šancu na nový začiatok.

Počas nedávneho medzinárodného podujatia som spozorovala reakciu mladej Nemky na debatu o kedysi zbombardovanom meste Rotterdam. Účastníci sa nonšalantne bavili o tom, aký je dnes odlišný oproti zvyšku Holandska. Niekto so smiechom poznamenal, že za to možno poďakovať Nemcom, kvôli ktorým ho bolo treba vybudovať nanovo. Nemka vtedy sklopila zrak a s citeľným zahanbením šepla „entschuldigung“. Cíti väčšina Nemcov dodnes vinu za činy svojich predkov?

Existuje niečo ako medzigeneračný prenos, keď aj tí, čo priamo nezažili traumatické udalosti a hrôzy vojny, ich týmto prenosom získavajú. Týka sa to nielen potomkov obetí, ale aj potomkov páchateľov. Je pravda, že aj sami Nemci sú prekvapení, nakoľko dominantná zostáva táto historická skúsenosť v ich kolektívnej pamäti. Čiže áno, je to naozaj bežné, že aj u mladej generácie sa objaví tento pocit hanby a viny.

Po vojne mnoho Nemcov čelilo tomu, čomu hovoríme princíp kolektívnej viny. Svet si nemecký národ stotožňoval s Hitlerovou politikou a zverstvami. Viete povedať, ako sa to napríklad prejavovalo?

Tých príkladov je naozaj veľa. Napríklad Bratislava bola pred vojnou multikultúrnym prostredím, často sa spomína aj jej viacjazyčnosť. Bratislavčania medzi sebou hovorili bežne každý svojím jazykom a nikto to neriešil – buď po slovensky, po maďarsky alebo po nemecky. Udalosti druhej svetovej vojny však spolunažívanie v takýchto prostrediach hlboko zasiahli. V štátoch, ktoré neboli súčasťou Nemecka, ľudia začali vidieť v každom nemecky hovoriacom človeku nacistického kolaboranta, a tak sa k nemu aj správali. Nemci z týchto oblastí preto radšej obmedzovali používanie nemčiny na verejnosti.

V Čechách, ale aj na Slovensku došlo po konci vojny k násilným činom voči Nemcom. Práve som viedla diplomovú prácu, ktorá sa zaoberá Přerovskou masakrou na Švédskom vale v júni 1945, kde boli brutálne vyvraždení slovenskí Nemci. Išlo o civilistov, ktorí sa po evakuácii počas vojny vracali z českých regiónov do svojich domovov na Slovensko (po tom, čo vojaci začuli z vagónu v stanici nemčinu a maďarčinu, vyviedli 265 civilistov na horu, kde ich postrieľali, pozn. red.)

O mnohých udalostiach sme dlho ani vôbec nevedeli. Toto omeškanie bolo spôsobené najmä tým, že sme sa v krajinách východného bloku podriaďovali sovietskej politike spomínania, založenej predovšetkým na pripomínaní si nespochybniteľnej roly Červenej armády pri oslobodzovaní.

V tejto súvislosti mi napadá masové znásilňovanie nemeckých žien po príchode Červenej armády do posthitlerovského Berlína. Vojaci si toto konanie odôvodňovali tým, že po Hitlerových skutkoch majú právo Nemky vo svojom vnímaní úplne dehumanizovať. Alebo aj Brnenský pochod smrti, kedy bolo po vojne z mesta vyvedených 20-ti...