Ako sa Rusko dostalo do situácie, keď jeho muži vraždia a znásilňujú ukrajinských civilistov? Ako je možné, že národ, ktorý porazil Hitlera, sa pod heslami o denacifikácii dopúšťa genocídy? Je na mieste hovoriť o kolektívnej vine? Takéto otázky si pri pohľade na otrasné zábery oslobodených miest pri Kyjeve a v ďalších ukrajinských regiónoch kladú niektorí ruskí intelektuáli.

​„Buča, Irpiň, Hostomeľ... Od večera 2. apríla, kedy sa v médiách a na sociálnych sieťach objavili prvé fotografie z ulíc týchto tichých mestečiek, z ktorých sa stiahla ruská armáda, sa ich názvy stali synonymom vojnových zločinov putinovského Ruska,“ píše v texte nazvanom Anatómia genocídy politológ a historik Sergej Medvedev.

„Svet obleteli hrozné zábery: desiatky zastrelených obyvateľov ležiacich na uliciach, vedľa svojich domov, vo dvoroch a na chodníkoch, niektorí so zviazanými rukami, dobití strelou do hlavy, so stopami mučenia. Ľudia ležiaci vedľa bicykla zastrelení za jazdy. Jamy plné zavraždených ľudí ležiacich vedľa svojich príbuzných. Doslova ako pri masakre v Babyn Jar v roku 1941. Ruky a hlavy trčiace z hliny... Krv tuhne v žilách, jazyk márne hľadá slová pri pohľade na tieto apokalyptické scény. Zostáva len biblické ‚choď a pozri sa',“ pripomína Medvedev citát zo Zjavenia svätého Jána, ktorý dal názov slávnemu protivojnovému filmu.

Ojedinelá kritika

Medvedevov článok pre nezávislý portál Cholod predstavuje jeden z mála hlasov svedomia ruskej spoločnosti po odhalení vojnových zločinov v obciach okolo Kyjeva. Len v Buči boli podľa ukrajinských údajov zavraždené tri stovky civilistov. Zatiaľ čo svet hovorí o genocíde, Moskva tvrdí, že mŕtve telá civilistov na severozápadných predmestiach Kyjeva naaranžovali ukrajinské tajné služby.

Značná časť ruskej spoločnosti, ktorá má prístup len k info...