Médiá plné dokumentárnych filmov, neustále nové správy a reportáže, talkšou s najrôznejšími hosťami a, samozrejme, niekoľko nových kníh napísaných očitými svedkami. Dnes si celá Amerika pripomína 50. výročie zabitia prezidenta Kennedyho. A najmä Dallas, mesto, ktoré sa stalo známym nielen vďaka rovnomennému seriálu, ale práve vraždou prezidenta Kennedyho, žije už posledné dva týždne rôznymi výstavami, koncertmi, spomienkovými akciami a slávnostným odhaľovaním nových pomníkov. Ľudia posielajú do novín spomienky na prezidenta, na to, čo v ten deň robili, kde sa nachádzali, ako reagovali na správu o jeho zabití.
Slávne X
Dnes vychádza aj špeciálne vydanie novín Dallas Morning News, ale hlavne mesto čaká na veľký ceremoniál s priamym prenosom z Dealey Plaza, na ktorom sa zúčastní 5-tisíc ľudí. Začne sa v rovnakom čase, ako bol pred 50 rokmi zastrelený Kennedy, teda o 12.30 h a ak ste nedostali pozvánku od predstaviteľov mesta, musíte si zakúpiť vstupenku, pretože Dealey Plaza nie je veľmi veľké a bude ohradené a ostro strážené políciou. Je to vlastne malé námestie medzi dvoma veľkými jednosmernými ulicami. Na jednej z nich, Elm Street, je v strede nakreslené veľké biele X – miesto, kde zastrelili prezidenta. V bežný deň cez ňu prechádza množstvo áut, a ak sa tam chcete odfotiť, musíte počkať, kým prejdú autá, a rýchlo bežať do stredu ulice. A, samozrejme, dúfať, že vás nezrazí auto. Napravo je menšia trávnatá vyvýšenina Grassy Knoll s pomníkom a porastená kríkmi, odkiaľ podľa konšpiračných teórií strieľal druhý strelec atentátu. Úprimne, čakali ste niečo väčšie, majestátnejšie ako X uprostred cesty? No smrť prezidenta Kennedyho nebola niečím, čo chcelo mesto Dallas „oslavovať“.
Nový dom vraha
Niekoľko rokov po smrti prezidenta sa o Dallase stále hovorilo ako o meste, ktoré zabilo Kennedyho. Predstavitelia mesta nechceli „zvečniť“ pamiatku na túto udalosť a až v roku 1970 bol postavený prvý pomník, ktorý tam je doteraz. Niekoľko ráz sme Dealey Plaza navštívili a vždy sme tam našli ochotných „svedkov“ udalosti, ktorí vám za pár dolárov porozprávajú, „ako to vlastne všetko bolo“. V blízkosti je aj bývalý depozitár školských kníh, v ktorom sa nachádza múzeum, kde si môžete pozrieť fotografie, dokumentárne filmy, dokumenty, svedecké výpovede a rôzne umelecké diela zamerané na život a smrť Kennedyho. Tento mesiac je múzeum, jedna z historických atrakcií mesta, rozšírené o špeciálnu výstavu s témou pohreb prezidenta Kennedyho. Vstupné je 16 dolárov.
Mesto sa už dnes zmierilo s tragickou udalosťou, za ktorú vlastne nemohli ľudia tu žijúci, a snaží sa dôstojne uchovať pamiatku na najcharizmatickejšieho prezidenta Ameriky. Pri príležitosti 50. výročia jeho zabitia tiež otvorili nové múzeum – dom, v ktorom žil Lee Harvey Oswald – muž, ktorý zabil Kennedyho. Celý dom vrátili do pôvodného stavu, v akom bol 22. novembra 1963, a premietajú v ňom zdramatizované zábery či konverzácie jeho manželky so svojou priateľkou večer pred zabitím a v deň zabitia prezidenta.
Posadnutosť Ameriky
Je smutné, že Amerika je aj po toľkých rokoch posadnutá nielen prezidentom Kennedym, ale aj jeho vrahom. Myslím si, že mnoho Američanov si doteraz myslí, že Oswald nekonal sám. Na Dealey Plaza stretnete ľudí, ktorí veria rôznym konšpiračným teóriám, a zatiaľ som tam nestretla nikoho, kto by si myslel, že Oswald sa len tak ráno zobudil a išiel zastreliť prezidenta. Samozrejme, aj teraz počas „osláv“ je naplánovaný protest konšpiračných teoretikov z Koalície o politických vraždách“, ale mesto Dallas sa dohodlo s jej predstaviteľmi, že nebudú protestovať priamo na námestí, ale na priľahlom parkovisku.
Napriek tomu, že v Dallase bývame od roku 2007, neplánujeme sa zúčastniť na žiadnych spomienkových akciách. Narodila som sa desať rokov po atentáte a som Slovenka. Prezident Kennedy mi nič nehovorí. Čítala som o ňom, že to bol nesmierne charizmatický človek, ktorý vedel veľmi pútavo a presvedčivo hovoriť. Čo sa týka jeho prínosu pre Ameriku, inšpiroval ľudí na to, aby snívali o nemožnom – napríklad o chodení po Mesiaci. Doteraz o ňom hovoria najmä staršie generácie s pátosom a nerealistickým obdivom. Avšak bol prezidentom príliš krátko a historici ho hodnotia z hľadiska jeho výkonu ako priemerného prezidenta. Verejnosť ho však stále stavia na piedestál porovnateľný s Abrahamom Lincolnom. Pýtam sa sama seba, či by ho tak Američania oslavovali, keby ešte žil alebo keby zomrel normálnou smrťou. Takých politikov, čo vedia pekne rozprávať, máme nakoniec stále dosť, ale koľkí z nich aj po tom, čo ich práca a život prejdú politickým ohňom, z neho vyjdú ako zlato?
Helena Hlubocká, Dallas