Mariana Nesnídalová zdedila a už roky úspešne riadi rodinnú firmu L.Hainz, ktorá bezmála dvesto rokov vyrába a spravuje vežové hodiny na kostoloch, zámkoch i vznosných budovách, píše portál iDnes.cz. Po prečítaní rozhovoru zistíte, že mnohé z týchto strojov poznáte. Tradične sa jej firma stará aj o chod mechaniky pražského orloja.
Podľa čoho sa dajú spoznať vaše vežové hodiny?
Rozpoznám ich podľa hodinových ručičiek na číselníku, sú remeselne vytvorené s typickým tvarom takzvanej hainzovskej ľalie.
Trpia ľudia od hodín nejakou profesijnou deformáciou?
Osobne ma rozčuľuje, keď niekto chodí neskoro, to potom bývam nepríjemná. Sama chodím všade skôr, radšej aj o pol hodiny. A tak ako sa chlapi otáčajú za ženskými, my z našej brandže obsedantne kontrolujeme, či idú správne každé hodiny, okolo ktorých prechádzame. Tiež počúvame, ako ktorý vežový stroj bije. Aj na dovolenkách v cudzine už pozerám len po vežiach. A po psoch.
Mnoho žien vo vašom odbore nebude, však?
Keď prídem na obhliadku, stáva sa mi, že klienti rozpačito nakúkajú k autu, kedy za mnou vystúpi ešte nejaký technik. Potom sa ale rozbehnem po veži a vždy sa na všetkom hladko dohovoríme.
Vybrali ste si to povolanie s nadšením? Alebo ste museli?
Bé je správne. Po strednej záhradníckej škole som išla na poľnohospodársku do Suchdola, chcela som sa venovať záhradnej architektúre. Medzitým nám v roku 1993 vrátili majetok s tým, že v rámci privatizačného projektu musíme prevziať a udržať výrobu.
Čo teraz? Dedovi Ľudovítovi Hainzovi, ktorému firmu v roku 1950 znárodnili, bolo už vyše osemdesiat, preto sa do toho pustila jeho dcéra, teda moja mama. K tomu bol potrebný niekto na papierovanie, účtovníctvo. V našej rodine sme mali len samých doktorov alebo novinárov, zatiaľ čo ja som mala vyštudovanú „len tú hnojarinu“, a tak som sa podvolila.
Znamená to, že k hodinám ste predtým nemali veľký vzťah?
Spočiatku minimálny. Pravda, v detstve sa mi páčilo, ako dedko pre príbuzných a susedov doma opravuje hodiny – mal tak nedôstojne nízky dôchodok, že si do neskorého veku musel opravami privyrábať. On ale mal tú trpezlivosť, ktorú ja nemám.
Takže moje začiatky boli ťažšie, ako posledný „chvostík“ som jazdievala na zákazky s našimi chlapmi, aby som odkukala prax. Keď mi odrástli deti, dorobila som si hodinársku školu v Jihlave. Niežeby som musela, ale chcela som to vedieť, aby som zvládla technickú prehliadku sama bez technika – príde mi to ekonomickejšie.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 78% na dočítanie.
Zostáva vám 78% na dočítanie.