Vyzerám divne. Som ako syseľ. Predsa nie je možné, že mám také ovisnuté líca. Ako to, že som si to nikdy nevšimol? Teda, kolega poriadne zostarol. Veď sa mi vždy páčil. Čo sa to s ním stalo?
Mám krivý nos! Dnes som sa mimoriadne vydarila. Radšej to rýchlo vypnem, než sa pripoja ostatní, a budem predstierať, že mi nefunguje Wi-Fi.
Podobné pocity má veľa tých, ktorí sa na seba pozerajú na počítači. Teda tých, ktorí sú už viac ako rok nútení kontaktovať sa s kolegami, nadriadenými, podriadenými, klientmi či zákazníkmi cez niektorú z technológií, pri ktorých sa vidíme na displeji.
Po počiatočnom nadšení, že môžeme všetko vybavovať z domu či cez čety, a ešte väčšom následnom nadšení, že sme sa naučili tieto neuveriteľné technické vymoženosti ovládať, prišlo rozčarovanie.
A to je čím ďalej, tým väčšie. Kontakt cez videohovory nás vyčerpáva, unavuje a zneisťuje. Ak má niekto tento pocit, ale doteraz nevedel, ako si ho vysvetliť, je tu pre neho dobrá správa.
Nejde o jeho pocit, ale o rozšírený jav, ktorý trápi čoraz viac ľudí na celom svete. Problém už dostal svoj názov, hovorí sa mu Zoom dysmorphia. V podstate sa vysvetľuje ako negatívny psychický dosah toho, že sa na seba pozeráme pri videokonferenciách, ktoré sa najčastejšie uskutočňujú pomocou aplikácie Zoom.
Ale nie, nemyslime si, že ide o ďalší umelo vytvorený problém ufňukaných paničiek, ktoré chcú byť najkrajšie zo všetkých krásavíc. Tento jav ukazuje, nakoľko sa naše životy zmenili. A tiež to, že robíme činnosti, ktoré nie sú prirodzené a nesvedčia nám.
Lezieme...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.