Hranice, kedy prestávame prirodzene chodiť, sa posúvajú čoraz hlbšie do detstva. Keď sa zamyslím nad svojimi deťmi, posledné obdobie, keď vydržali niekoľko hodín denne v pohybe, bol pravdepodobne prvý stupeň základnej školy. Vtedy totiž chodili do družiny.
Každé popoludnie nadšene vyčíňali na školskej záhrade alebo v blízkom lesíku budovali architektonické skvosty z vetvičiek a šišiek. Týmto spôsobom strávili popoludnie s partiou kamarátov a ani si nevšimli, že sú tri hodiny na nohách.
S koncom družiny skončil aj tento prirodzený pohyb. Prechádzka s rodičmi sa podarí maximálne cez víkend a „lietať po vonku“ s kamarátmi dnes znamená sadnúť si na lavičku s mobilmi.
Desaťtisíc krokov je mýtus
A tak už približne v desiatich rokoch začína byť chôdza niečím, na čo musíme myslieť, pretože sami od seba to nerobíme. Samozrejme, desaťročné deti to neriešia, dvadsiatnici dôjdu maximálne niekam do klubu, ale s nástupom stredného veku je to jasné.
Musím chodiť. Potrebujem to. Táto úvaha, ku ktorej jedného dňa dospejeme, je správna. Ale sprevádza ju pár otázok. Tá hlavná znie – dá sa chôdzou schudnúť? Alebo je to len taká ľahká, príjemná aktivita, pri ktorej sa prevetráme? Kde vziať na chôdzu čas, keď aj normálne nestíham?
Koľko chôdze reálne dáva nejaký zdravotný zmysel, je to napríklad tých slávnych desaťtisíc krokov?
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 79% na dočítanie.
Zostáva vám 79% na dočítanie.