Stretávame sa v studený, pochmúrny deň. Ako Nikaragujčan zvláda neskorú slovenskú jeseň?
Ťažko. Ale pomáha mi otužovanie. Odkedy plávam celý rok, nebývam chorý. Keď už Slovensko nemá oceán, využívam aspoň jazerá (úsmev). A všetko je tiež o tom, ako sa ráno nastavíte. Ja začínam deň hudbou. A veršom či vetou od nejakého spisovateľa.
Ako sa k tým veršom dostávate?
Vždy si ho pripravím deň vopred. Je to už taký môj rituál. Dnes ráno som si čítal verš o zmysle lásky. Okrem iného sa takýmto spôsobom čístím od negatívnej energie. Pracujem na konzuláte (Honorárny konzulát Kostarickej republiky, pozn. red.), ktorý sa nachádza na Palisádach. Obe hrozné udalosti tejto jesene sa teda odohrali v mojej blízkosti. Žijem na Slovensku 37 rokov a mám pocit, že keď som prišiel, Slováci sa ľúbili viac.
To nie je povzbudivé konštatovanie. Poďme radšej k vám. Ako ste sa u nás ocitli?
Po skončení gymnázia som chcel veľmi študovať zahraničné vzťahy. A vtedajšie Československo tento odbor ponúkalo. Vyhral som konkurz ako najlepší študent Nikaragui.
Zároveň ste už ako tíndežer špičkovo tancovali. Boli ste typ premianta?
Odmalička som cítil, že chcem byť buď choreografom, režisérom, alebo diplomatom. Bol som tvorivé dieťa – kreslil som si, spieval, komponoval. Mal som šťastie, ktoré má málo ľudí – vedel som, čo chcem. Niektorí to nevedia ani v päťdesiatke. Prišiel som na Slovensko 23. októbra 1985 a už 12. novembra som mal premiéru malého tanečného predstavenia. Za týždeň a pol som stihol postaviť choreografiu zo študentov Latinskej Ameriky.
Nemali ste v pláne sa najskôr adaptovať?
Nemal som na to čas. Nikaragujská vláda sa pomýlila a poslala nás sem o tri mesiace neskôr – semester pre cudzincov sa v skutočnosti začal už v polke augusta. Od rána do večera som drvil slovenčinu. A vo voľnom čase som učil tancovať.
Zostáva vám 83% na dočítanie.